Jurij Bertov dokázal pred 20 rokmi to, čo sa považovalo za nemožné: prežiť silné ožiarenie, bežnú chorobu "likvidátorov" nešťastia v ukrajinskom Černobyli. Jeho život je však plný úzkosti a dezilúzií.
Ako uviedla agentúra AFP, okolo 60-tisíc "likvidátorov" z radu hasičov, vojakov a civilistov bolo v rokoch 1986 až 1990 vyslaných do Černobyľa, aby najskôr hasili požiar 4. reaktora, potom aby stavali sarkofág okolo zhoreniska a dekontaminovali rádioaktívnu oblasť v okruhu asi 30 kilometrov.
Jurij (55), ktorý svoj čas delí na pobyt doma a v nemocnici, prežíva drámu z roku 1986 nanovo.
"Zdá sa mi, ako keby som prežíval druhý Černobyľ." Bývalý inžinier z Kyjeva sa pred mesiacom dozvedel, že mu štát dlhuje 12-tisíc dolárov, čo na Ukrajine znamená nevýslovné bohatstvo. Priemerný mesačný príjem tu v prepočte predstavuje 169 dolárov. Aby sa to dozvedel, musel vyškolený jadrový inžinier absolvovať niekoľko rokov behania po úradoch, pritom nie je isté, či niekedy peniaze dostane. Desiatky tisíc ďalších "likvidátorov" následkov Černobyľa sú na tom po rozpade ZSSR rovnako.
"Moji kamaráti postupne zomierajú, jeden nás opustil pred dvoma týždňami. Neviem, či budem mať dosť síl s tým bojovať," hovorí.
Mnoho "likvidátorov" začalo v dôsledku stresu začalo holdovať alkoholu, hovorí Nikolaj Bondarenko, ktorý bol tiež "likvidátorom". Iní spáchajú samovraždu. "Je ťažké bojovať súčasne proti chorobe i proti zabudnutiu," dopĺňa ho Jurij. Keď sa Jurij začne cítiť zle, dostáva kŕče a chveje sa. Má bolesti v bruchu, bolí ho hlava a cíti sa zoslabnutý. Nikolaj zasa niekedy pociťuje veľký chlad. "Stáva sa mi to najmä v lete. Vonku je 30-stupňová horúčava a ja mám bok celý ľadový," hovorí muž, ktorý mal v čase katastrofy 29 rokov. Jurij bol vtedy "už" 35-ročný, ale rovnako mal život ešte pred sebou. Osud však rozhodol inak.
Už v máji 1986 Jurijovi diagnostikovali chorobu z ožiarenia. Štát mu vtedy prisľúbil lekársku starostlivosť, výborný dôchodok do konca života a osobné auto. "Dostal som 2 500 rubľov, čo v tých časoch predstavovalo ekvivalent ročného platu, a auto Zaporožec. To sa však rýchlo pokazilo a karoséria zhrdzavela," hovorí s úsmevom.
Po niekoľkých rokoch bola diagnóza choroby z ožiarenia revidovaná. V jeho zdravotnej zložke sa objavilo množstvo ďalších problémov: ischemická choroba srdca, trasenie hlavy, chronická bronchitída, zažívacie problémy. Predovšetkým psychosomatické ochorenia, ktoré sú u "likvidátorov" časté. "Možno hovoriť o stratenej generácii," zhŕňa ruská psychiatrička Galina Rumjancevová, ktorá sa mnohými "likvidátormi" zaoberá v psychiatrickom ústave Serbského v Moskve.
K 20. výročiu katastrofy, 26. apríla, zájdu Jurij a Nikolaj na cintorín, nachádzajúci sa len pár krokov od ich domu. Tam ležia ich kamaráti. A tam skončia aj oni.
StoryEditor
Likvidátori Černobyľa -- stratená generácia
Jurij Bertov dokázal pred 20 rokmi to, čo sa považovalo za nemožné: prežiť silné ožiarenie, bežnú chorobu "likvidátorov" nešťastia v ukrajinskom Černobyli. Jeho život je však plný úzkosti a dezilúzií.
