Taliansky novinár Claudio Locatelli sa rozhodol vo svojich tridsiatich rokoch vyraziť do Sýrie, kde vymenil kameru za kalašnikov. Zapojil sa do boja proti Islamskému štátu, bojoval v Tabke, oslobodil mesto Rakka. Patrí medzi deväť medzinárodných vojakov, ktorí sa z Rakky vrátili. Stretli sme sa len niekoľko dní po jeho šťastnom návrate do Európy. Po viac ako siedmich mesiacoch boja sa v rozhovore podeliť o svoj príbeh a čerstvé spomienky.

Na Facebooku spravuješ stránku s názvom "Claudio Locatelli - il giornalista combattente" (Claudio Locatelli - bojujúci novinár), kde publikuješ vlastné videá, fotky a krátke príbehy z boja, ktorý si zažil. Keď si sa rozhodoval, či odísť do Sýrie, bolo pre teba dôležité, že si novinár?

To, že som novinár beriem ako poslanie. Pre mňa je dôležité, že keď sa snažíme hľadať pravdu, môžeme zlepšiť svet a prehovoriť za tých, ktorí inak hovoriť nemôžu. Keď som pochopil, čo sa v skutočnosti deje, nemohol som zostať a len sa na to pozerať. O situácii na Strednom východe som sa zaujímal roky, nebolo to rozhodnutie na poslednú chvíľu, ale uvedomenie, ku ktorému som dospel krok za krokom.

Čo bolo najsilnejšou motiváciou pre to zapojiť sa do boja proti IS. Čo rozhodlo?

Islamský štát pre mňa predstavuje niečo, proti čomu som bol vždy. Radikálny náboženský konzervativizmus, ktorý obmedzuje normálny život a diskriminuje. Jedna z udalostí, ktorá popohnala moje rozhodnutie odísť, bol masaker na Sinaji, kde zabili desiatky ľudí, vyhnali ich z domovov. A tiež to, že veľa žien, jezídiek, sa stalo sexuálnymi otrokyňami. Ako môžeme v roku 2017 niekoho nechať zotročiť a opakovane znásilňovať stovky žien, bez toho aby sme proti tomu niečo neurobili?

Takže si sa rozhodol pridať do milície, ako si však vedel do ktorej? Bolo komplikované sa do nej dostať?

Od roku 2013 som sledoval vývoj sýrskeho konfliktu a Ľudové obranné jednotky (kurdsky Yekîneyên Parastina Gél, skrátene YPG) sú tí, ktorí pre mňa stelesňujú hodnoty boja proti IS. Ako novinár som mal kontakty a na to, aby som bol vybraný, stačilo osloviť medzinárodné akadémii YPG.

Než si sa stal novinárom, študoval si psychológiu na univerzite v talianskej Padove, takže si mal povedomie o psychologickom výcviku. Ako si sa pripravoval?

Psychologický tréning, to znamená zúžitkovať vedomosti z psychológie, aby som doviedol myslenie k pevnej vôli, aby som sa dokázal vedome zbaviť strachu a mohol efektívne reagovať. A to všetko dokázať v sťažených podmienkach na bojovom poli.

Si tiež skúsený novinár, mal si napriek tomu nejaký špeciálny mediálny tréning, napríklad ako robiť reportáž v extrémnych situáciách?

Strávil som veľa času v Palestíne, tam som bol každý rok. Tiež som bol v Gaze, v Turecku počas pokusu o prevrat a v Káhire na konci povstania na námestí Tahrír. V Palestíne, Taliansku a Berlíne som absolvoval zopár workshopov, ale svoje schopnosti som získal až počas boja.

Býval si atlétom, takže fyzičku máš dobrú, podstúpil si vyložene vojenský tréning? Držal si predtým niekedy v ruke zbraň?

Ako atlét som prešiel niekoľko extrémnych pretekov. V Spartan race som aj tento rok dostal kvalifikáciu na majstrovstvá sveta OCR, čo je prekážkový beh. Tam som však bohužiaľ nemohol, pretože som práve bol v Sýrii. Pred odchodom som nemal žiadny vojenský výcvik, ten mi zabezpečila až akadémia YPG. Predtým som mal v ruke pušku len na pár minút.

Môžeš mi popísať svoje prvé pocity po príchode do Tabky, teda na prvé miesto, kde si bol na misii.

Pred konfliktom bola Tabka asi nádherné mesto. Prvý pocit? Konflikty stavby väčšinou zničia, ale Tabka bola našťastie celkom zachovalá. Cieľom YPG pri oslobodzovaní je vždy minimalizovať ľudské a materiálne škody.

Mesto bolo v podstate nedotknuté, ale prázdne. Ako mesto duchov, žiadne svetlo, žiadny zvuk až na výstrely.

Prvá misia, ktorej som sa zúčastnil, bola počas dňa a na rozdiel od ďalších nebola tak zložitá. Jednoducho išlo o "čistenie" mesta. Hľadali sme, čo zostalo po príslušníkoch IS v južnej štvrti mesta, kontrolovali sme domy a ulice niekoľko dlhých hodín.

Ako vyzeral tvoj bežný deň?

Keď sa práve nebojovalo, vstal som o 5:00. O 5:30 začínalo cvičenie, to som mal v prápore zrovna na starosti ja. Niekto z vojakov pripravil raňajky. Vojenský výcvik, obed, výcvik, večera, niekedy stráž a obhliadky hodinu vo dne a hodinu v noci, občas len jednu hodinu v noci. Nech už robíš čokoľvek, hliadka je vždy dôležitejšia, musíš ju vykonať hneď a čo najstarostlivejšie. Nie je neobvyklé, že by sa vojaci IS snažili preniknúť na základňu alebo do mesta a umiestniť nálože.

A ten najťažší?

Najhoršie fyzické vyčerpanie som zažil v Tabke. Opatrný postup, spali sme, kde sa dalo. Len pár hodiniek, nie viac ako tri alebo štyri. Všade bol počuť boj. Jedli sme z krabičiek, vodu sme mali, ale museli sme šetriť. Po jednom nočnom útoku na budovu sme ju strážili dvanásť hodín denne, štyri dni za sebou. Kto zrovna nemal hliadku, nemohol oddychovať, buď hľadal jedlo, pripravoval ho, alebo čistil zbrane. Vždy pripravený, vo svojej uniforme, topánky na nohách a kalašnikov po ruke.

Po misii v Tabke si sa rozhodol zostať ešte dlhšie a pridať sa do bitky v Rakke. Ako sa od seba tieto dve miesta líšila? Aký rozdiel bol medzi bitkami?

Tabka bola strategická križovatka v povodí Eufratu, pričom celá priehrada slúžila len okoliu vojenského letiska Assad. Celá bitka trvala skoro mesiac, bol to vlastne neustály postup. Zaútočili sme v noci, postúpili sme vpred, dobyli sme novú pevnosť, bránili ju a potom pokračovali. Boj nám dovoľoval veľa budov zachrániť. Rakka už bola bohužiaľ úplne zničená konfliktom.

Rakka, tam sme bojovali v noci, spôsobom, kedy sme sa zamerali na cieľ a vždy sa vrátili na základňu. Dlho bol náš štartový bod na kraji mesta. Bitka tam bola oveľa ťažšia, vyžadovala opatrnejší prístup. Každý prápor mal pridelenú oblasť, ktoré dohromady viedli k oslobodeniu celého mesta. Časť, ktorú sme mali za úlohu oslobodiť my, bolo staré mesto. Neopustili sme ho, kým sa tak nestalo.

Počas pobytu a boja si písal nejaké reportáže, komentáre a robil krátke videá. Publikoval si niečo okamžite? Stránku na Facebooku si založil až ku koncu misie. Bolo v tej chvíli nebezpečné zdieľať online akékoľvek informácie?

Nemal som veľa času, ale bitka proti IS je tiež boj hlavne s komunikáciou a vzdelaním. Takže som sa snažil dokumentovať, čo sa dalo, celý čas. Ako novinár som bol účastníkom viacerých konfliktných scenárov, ešte predtým než som sa rozhodol bojovať. Je kľúčové nezdieľať nič v reálnom čase, nedávať nepriateľom akékoľvek relevantné informácie. To čo teraz môžu všetky tie fotky a záznamy dokázať, je pomôcť pochopiť, čo sa stalo a uchovať to ako dokument historickej hodnoty.

Blízkosť extrémneho nebezpečenstva, vojenská rutina ... zmenilo ťa to, tvoju osobnosť, teba ako novinára?

Moje vystupovanie ako novinára sa vždycky odvíjalo od poslania odovzdať pravdu, urobiť z nej vzdelávací nástroj. Nástroj s ktorým by sme bojovali proti zahmlievaniu faktov, ktorého je presne IS príkladom. Ako novinár hovorím: Už som "bojoval" s kamerou. Prejsť na inú formu boja pre mňa však nezmenilo jeho dôvod: poraziť mentalitu, ktorú vytvára IS "pre dobro všetkých".

Ako sa ti darilo skĺbiť bojovanie s reportérstvom? Zbieral si si materiál, aby si ho mohol publikovať keď skončí bitka?

Prinášať fotky a informácie z jadra diania vám dovolí mať veľmi odlišný materiál než ten, ktorý sa bežne používa na vytvorenie obrázka o celej tej udalosti. Všetko, čo teraz mám, poslúži k šíreniu čo najpresnejších informácií a tiež ako odpovede na rozhovory, na konferenciách, aby to ľudia pochopili.

Bol si v kontakte s rodinou a priateľmi? A s nejakými domovskými médiami?

Komunikácia je vážne zložitá, telefónni operátori v Sýrii skoro nikdy nefungovali, na tureckých hraniciach alebo blízko Iraku som občas chytil slabý signál miestnych operátorov. Navyše čas alebo miesto bitky ti často nedajú šancu napísať ani krátku esemesku za celé týždne, ak nie mesiace. Prvýkrát sa mi to podarilo po štyroch mesiacoch. Počas tých vzácnych momentov, kedy sa mi podarilo nadviazať kontakt, som stihol upokojiť najbližších a vysvetliť im svoj záväzok k boju.

Popíš mi moment, na ktorý si najviac hrdý.

Jednoducho moment, kedy som sa vážne rozhodol odísť bojovať. Už nebol dôvod hľadať výhovorky. Rozhodol som sa so vzdorovať útlaku, ktorý na nás všetkých doľahol po rôznych atentátoch a zotročil celú spoločnosť.

Aká je tvoja najbolestnejšia spomienka?

Mám dve. Mal som slzy v očiach, keď som dostal správu, že môj kamarát Robert z New Yorku, ktorý bojoval v inom prápore, padol v boji. Za svoj život niekedy stretneš ľudí, s ktorými si vytvoríš puto hneď. Boli sme priatelia. Absolvovali sme spolu výcvik v akadémii, mali sme v pláne sa ďalej vídať a spoznať naše domovy a rodiny, keď konflikt skončí. Zrazu prišla tá správa. Pochybná, zmätená a potom ako bodnutie potvrdzuje, že Robert padol v bitke na juhu starého mesta Rakka. Srdce sa mi zovrelo ... Keď som o niekoľko dní neskôr bojoval a oslobodzoval práve túto oblasť, myslel som na neho ... Aj vďaka jeho obeti sa mnohí mohli vrátiť a žiť.

Ďalšia ťažká chvíľa bola, keď mi priateľ zomrel priamo v náručí. Arab zo Sýrskej demokratické sily z druhej línie v starom meste Rakka, kde bojovala naša jednotka, mal za úlohu preveriť a sprístupniť budovu, z ktorej by sa začal náš útok na nepriateľské územie. Pri vstupe do objektu ho zasiahol jeden daesh. Opätovali sme paľbu a krátko na to, ja a ešte jeden vojak, sme zachránili toho arabského bojovníka a zavolali obrnený transportér, aby ho odviezol zo zóny. Mal zranenia na hrudi, pravdepodobne guľka zasiahla brucho, ale nevidel som žiadne miesto, kadiaľ by vyšla von. Sledoval som jeho stav, dal som mu prvú pomoc a snažil sa ho udržať nažive a pri vedomí ďalšie dve a pol hodiny. Riziko bolo veľké a čas príjazdu vozidla nekonečný. Myslel som, že sme to zvládli. Guľka nezasiahla pľúca, krvácanie som zastavil, ale napriek tomu začal blednúť ... lapať po dychu, strácať tep a oči mal vytreštené ... prestal odpovedať na moje kontrolné otázky. Bol som pri ňom, skúšal všetko možné až do posledného dychu. Zomrel mi v náručí. Devätnásť minút na to prišlo vozidlo. Príliš neskoro.

Keď sa na to pozrieme z druhej strany, aké to je zabiť nepriateľa, aký je to pocit? Zabil si niekoho?

Človek si, napríklad v noci, ťažko môže overiť, či niekoho zabil alebo nie. Znamenalo by to vystaviť sa nepriateľovi. Môžem povedať, že sa nám niekoľkokrát podarilo nepriateľa umlčať. Podľa mňa YPG bojuje tak, aby zastavila agresora, keď nie je iná možnosť. Keby existoval spôsob, ako ich zajať, bolo by to podľa mňa lepšie ... ale nie vždy, samozrejme.

Ako si priamo v bitke odlíšil nepriateľa od civilistov? Bolo to ťažké?

Civilistov sme evakuovali odkiaľ to len šlo, ale tam, kde boli väzni IS sme museli dávať väčší pozor. Skôr než by som zabil civilistu, strieľaniu som sa radšej vyhol.

Máš aj nejaké radostné spomienky?

Bitka v Tabke skončila, už zostávali len dva kopce pred mestom. Dokončili sme aj tie. Na poslednej základni, kde ešte niekoľko dní predtým bol front, sme našli zopár civilistov. Bolo to skoro ráno a s napätím sa pýtali, či už všetko skončilo. Nemohli sme povedať nič, všetko sa malo ešte len stať. Krátko popoludní už bolo jasné, že sme vyhrali na všetkých frontoch. Spoločne s dvoma vojakmi sme prešli hlavnou ulicou a tentoraz sa nás prvá osoba opýtala: Je po všetkom? A ja som povedal: Áno je koniec, ste slobodní. Ten chlap to povedal všetkým ostatným v dome. Celá rodina vyšla von, deti začali pobehovať po uliciach. Do piatich minút sa do ulíc vrátil život. Všetci nám ďakovali, triasli si rukami a objímali sa.

Boli všetky reakcie civilistov také? Vnímali váš zásah ako oslobodenie, ako výraz solidarity, alebo skôr ako ďalšiu okupáciu, ďalšiu vojnu?

Ľudia utekali za svojimi rodinami, ženami, deťmi. Muži mali tváre poznačené bitkou, ale zároveň som na nich videl radosť z oslobodenia. Videl som ženu, ako bežala k mladému mužovi v partizánskej uniforme a objala ho, len aby mu poďakovala. To je na nezaplatenie.

A čo ženy v boji? Boli tam nejaké?

Na Blízkom východe sú ženy podceňované a diskriminované, zatiaľ čo medzi našimi partizánmi majú rovnaké práva a postavenie. Celé prápory žien, veliteľky, vrátane hlavnej veliteľky operácie oslobodenie Rakky, nielenže bojujú, ale hľadajú spôsob ako zlepšiť spoločnosť, ako posilniť postavenie žien. Ešte to potrvá, než sa situácia zlepší na situáciu bežnú v civilizovanej spoločnosti, ale aspoň medzi bojovníkmi je rovnosť pohlaví už jasná vec.

Teraz, keď si späť v Európe, zúčastnil si sa Mediálnych dní v Európskom parlamente v Bruseli, kde sme sa stretli, zdieľaš svoj príbeh osobne aj na sociálnych sieťach. Talianske a ďalšie médiá s tebou chcú robiť rozhovory, zároveň však vytváraš svoj vlastný obsah. Čo od teba teraz môžeme očakávať? Budeš písať články, príspevky na Facebook, alebo knihu? Ako využiješ svojou skúsenosť s vojnou?

Môj príbeh môže inšpirovať. Môže byť dobrým príkladom. Na západe sa vždy o niečom hovorí, ale málokto si na to naozaj siahne. Verím, že najlepšie sa človek učí na príklade. Nie je to o tom, ísť do Sýrie so zbraňou v ruke, ale o tom ako sa môžeme zapojiť do každodenného boja informácií a vzdelávania našej spoločnosti. Len takto je možné poraziť IS a predísť zrodeniu jeho ďalších nových foriem. Teraz je mojou úlohou aj naďalej upozorňovať a zjednocovať. Je našou povinnosťou to robiť s vďakou k našim doterajším mučeníkom. Veľa priateľov a ľudí z Talianska sa ma tiež pýtalo, či nenapíšem knihu a myslím, že to teraz urobím.