Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
21.12.2021, 00:00

Zakrádajú sa po lese a pripomínajú si, že nerobia nič nelegálne. Dobrovoľníci na poľskej hranici Únie

Humanitárni pracovníci a dobrovoľníci na poľsko-bieloruskej hranici pracujú v tajnosti. Aj napriek tomu, že nekonajú protizákonne a pomáhajú ľuďom v núdzi.

Zakrádajú sa po lese a pripomínajú si, že nerobia nič nelegálne. Dobrovoľníci na poľskej hranici Únie
Zdroj: Michaela Nagyidaiová

Vyrážame do lesa, kde na nás čaká trojica chlapcov z Iraku. Môžu tam byť aj policajti, armáda alebo prevádzači. Jedno je isté, v bezpečí nie je nik. A vždy ide o čas. Na poľsko-bieloruskej hranici sa odohráva humanitárna kríza, ktorá testuje morálne hranice jej obyvateľov.

Starý vidiecky dom v poľskom pohraničí teraz slúži ako základňa a sklad pre dobrovoľníčky a aktivistov pomáhajúcich v lese. Pätica ľudí, Agata, Kassia, Marek, Zuzana a Wiktoria prišli pomáhať do Podlesia z rôznych miest aj krajín. Skupina si každý večer zhodnotí, ako prebiehal deň a aké majú pocity. 

Sedíme za stolom, Wiktoria preruší rozhovor: „Počujete? Armáda.“ Za oknom hrmocú obrnené vozidlá. Zhodnú sa, že prvá intervencia bola úspešná, druhá už nie. Znamená to, že jednu skupinu ľudí v lese sa podarilo nájsť a dať im teplú polievku, čaj, vodu či suché oblečenie. 

Viac dobrovoľníci urobiť nemôžu, pretože by mohli čeliť obvineniu z prevádzačstva. Na druhé miesto zrejme prišla skôr polícia. S najväčšou pravdepodobnosťou ľudí odviezli späť k hraniciam a prinútili ich prejsť na bieloruskú stranu.

Poľsko od začiatku krízy ohýba medzinárodné právo a svoje záväzky. Tie hovoria, že človek, ktorý prekročí hranicu bez papierov a požiada o azyl, má nárok na férové posúdenie jeho žiadosti. Dobrovoľníkom však pravidelne prichádzajú správy od ľudí zadržaných poľskými pohraničníkmi o tom, že tento nárok využiť nemohli a Poliaci ich namiesto toho vyviezli späť do Bieloruska. 

Pushbacky, ako sa volá tento zákrok, sú pritom za bežných okolností nelegálne, no poľská vláda našla spôsob, ako ich novelou zákona obísť. Bieloruskí vojaci zas násilím a vyhrážkami nútia ľudí prekročiť hranice späť do Poľska. 

Celé rodiny najmä z Iraku, Sýrie či Afganistanu tak blúdia mrazivými lesmi a absolvujú aj desiatky pushbackov. Poliaci ich pri odvoze na bieloruskú stranu častokrát rozdelia. Vyše 400-kilometrovú hranicu tvoria husté lesy s močiarmi.

Zdroj: Michaela Nagyidaiová

Pomoc je legálna

„Pomoc je legálna,“ hovorí jeden z letákov, ktoré v pohraničí vídavame často. Sieť 14 neziskových organizácií Grupa Granica pomáha od začiatku krízy nielen ľuďom v lesoch, ale i domácim, ktorí bývajú v zóne výnimočného stavu či tesne za ňou. Zóna sa tiahne pozdĺž celej hranice s Bieloruskom, je široká zhruba tri kilometre a nachádza sa v nej 183 miest v Podleskom a Lubelskom vojvodstve.

Mali sme možnosť ignorovať celú situáciu a predstierať, že sa nič nedeje. To by som ale nedokázala. Ľudia umierali pri našich domoch a záhradách, v dedinách, kde žijeme alebo kam chodíme za rodinami. Ak je smrť za rohom, možno by bolo dobré niečo spraviť a zabrániť tomu.

Do zóny sa nedostanú lekári, humanitárni pracovníci, médiá či dobrovoľníci. Miestni obyvatelia sa tak spočiatku chtiac-nechtiac stali najlepším zdrojom informácií v informačnom chaose, ktorý prúdi nielen z bieloruskej strany, no i tej poľskej. 

„Nikdy sme si nemysleli, že nám jedného dňa budú na dvere klopať ľudia zo Sýrie. Voči nám je to trochu nefér, lebo v zóne nie sú žiadni humanitárni pracovníci, a tak to musíme robiť my,“ hovorí učiteľka Katarzyna Wappa, ktorá býva v oblasti. „Mali sme možnosť ignorovať celú situáciu a predstierať, že sa nič nedeje. To by som ale nedokázala. Ľudia umierali pri našich domoch a záhradách, v dedinách, kde žijeme alebo kam chodíme za rodinami. Ak je smrť za rohom, možno by bolo dobré niečo spraviť a zabrániť tomu.“ Katarzyna za pomáhanie čelí veľkému hejtu, ktorý spustili provládne médiá.

Zdroj: Michaela Nagyidaiová / Informačná kampaň Grupy Granica.

Nikto z pätice dobrovoľníkov nie je profesionálny humanitárny pracovník a všetci sa po pár dňoch striedajú. „Je to preto, lebo práca tu je náročná psychicky aj fyzicky a človek si potrebuje po čase oddýchnuť. Domáci však takú možnosť nemajú,“ vysvetľujú mi dobrovoľníčky Kassia a Agata neskoro v noci. Všetci sú po dvoch intervenciách unavení, dúfajú, že v noci už nebude žiaden výjazd. Ako veľmi náročné to je, zistím o pár hodín neskôr.

Zdroj: Michaela Nagyidaiová / Učiteľka Katarzyna Wappa chodí do lesov pomáhať ľuďom, ktorí tam uviazli.

Pomáhať a báť sa

Pri raňajkách sa dozvedáme, že tlmočníka z arabského jazyka Jakuba, s ktorým sme sa včera stretli v noci, napadla ozbrojená skupina Wojska Obrony Terytorialnej (WOT) pôsobiaca v Podlesí so súhlasom polície. 

„Zastrašujú nás, lebo poskytujeme humanitárnu pomoc. Atmosféra brutality začína byť každodennou realitou a štát zjavne nemá záujem identifikovať týchto ľudí a vyvodiť následky. Treba o tom verejne hovoriť, táto beztrestnosť musí skončiť,“ hovorí tlmočník. Jakub aj Katarzyna pomáhajú od začiatku krízy. Platí, že čím ste viditeľnejšími, tým jasnejším terčom sa stávate.

Atmosféra pri stole potemnie. Zastrašovanie aktivistov, dobrovoľníčok, domácich i novinárov tu funguje už mesiace. Cítiť to všade, aj pár dní dozadu v miestnej kaviarni, kde z vedľajšieho stola počujeme angličtinu. Trojica novinárov zvedavo počúva tlmený hlas ženy, ktorej sa pri odchode prihovorím. Je trochu nesvoja, no napokon priznáva, že pomáha. Odkáže nás na Grupu Granica a rýchlo sa vytratí.

Opačný prístup zvolili obyvatelia malého mestečka Bialowieža, ktoré sa nachádza v zóne núdzového stavu tesne pri hraniciach. Rozhodli sa zviditeľniť, lebo už nevládali pomáhať ako jednotlivci zakrádajúci sa po lesoch. 

Skupina v otvorenom vyhlásení píše: „Poveternostné podmienky sa zhoršujú, teplota klesá a k nám sa dostáva čoraz viac informácií o obetiach. Tento les poznáme lepšie ako uniformované služby prichádzajúce sem z celého Poľska a vieme, že sa v ňom nedá prežiť. Odsúdiť ľudí na smrť prechladnutím a hladom, neposkytnutím pomoci je trestný čin, je to neľudské a neprijateľné. Nebudeme pasívnymi pozorovateľmi! Nechceme zbierať mŕtve telá z našich lesov!“

Rozprávam sa s jednou z nich, s Paulinou, ktorá sa do obce len nedávno vrátila z pracovnej cesty. Hovoríme potichu a rýchlo. Pýtam sa jej, prečo domáci predtým pomáhali potajomky. „Je tu veľa pravicových extrémistov. Zopár mojich priateľov už dostalo výhražné správy. Niektorí ľuďom v lesoch pomáhajú, iní ich prenasledujú.“

Bialowieža je obec s vyše dvetisíc obyvateľmi, miestni sa dobre poznajú. „Máme aj priateľov, ktorí pracujú v kanceláriách pohraničnej stráže. Moja známa pomáhala s presunom veľmi vážne chorej ženy do nemocnice. Na kontrolnom stanovišti ju zastavili policajti. Niektorých z nich poznala, pretože chodia spolu hrávať volejbal. Nakoniec ich pustili,“ hovorí Paulina o neľahkej situácii, v ktorej sa domáci ocitli. Stojíme v záhrade kostola v meste Hajnowka, pred ktorým visí nápis na podporu policajtov a vojakov s populárnym hashtagom #MuremZaPolskimMundurem, čo doslovne znamená „múrom za poľskou uniformou“.

Zdroj: Michaela Nagyidaiová / Vpravo obyvateľka Bialowieže Paulina.

Poľská uniforma je symbolom a zároveň jasným naratívom súčasnej vlády o potrebe ochrany hraníc. Európska únia, poľská vláda a analytici sa zhodujú, že hybridnú vojnu organizuje bieloruský prezident Lukašenko, ktorý umožnil tisíckam ľudí najmä z Blízkeho východu prísť k hraniciam s cieľom destabilizovať Úniu. 

Vinníka za vzniknutú situáciu teda medzinárodne spoločenstvo už pomenovalo. To, že tisíce ľudí uviaznutých v lesoch aj na poľskej strane umierajú na podchladenie a blúdia lesmi zbití bieloruskou armádou, ktorá ich tlačí na hranice, už poľská pohraničná stráž zhrnie len stručným ohlásením o počte nelegálnych prechodov.

Bude ich pribúdať

Výnimočný stav, a teda aj existenciu zóny, sa vláda rozhodla predĺžiť do marca budúceho roka. Aktivisti a dobrovoľníčky sa obávajú, že počet obetí bude na poľskom území narastať. 

Myslí si to aj Magdalena z maličkej obce Bohoniki, kde už niekoľko storočí žije tatárska komunita praktizujúca islam. Hneď pri ceste stojí mešita, oproti nej moslimský pútnický dom. Keď prvýkrát prechádzame dedinou, všade je ticho, aj na moslimskom cintoríne za obcou. Obídeme náhrobky s poľskými menami, až kým nenájdeme trošku obďaleč od všetkých ostatných tri čerstvé hroby. A jednu vykopanú jamu. Vyzerá akosi príliš malo.

Naše podozrenie sa potvrdí hneď, ako prídeme späť k mešite. Po oboch stranách stoja zaparkované autá, všade sa mihajú novinári s kamerami a fotoaparátmi. Čochvíľa príde malá dodávka, z ktorej vyberú malú bielu rakvu. 

Imám Aleksander Ali Bazarewicz sa modlí, tridsiatka novinárov z celého sveta prehlušuje jeho slová zvukmi uzávierok. Pohreb nedonoseného bábätka v 27. týždni sa koná bez rodičov, matka v tom čase leží v kritickom stave v nemocnici.

Zdroj: Michaela Nagyidaiová / Vľavo brána islamského cintorína, vpravo tradičné odevy tatárskej komunity.

„Mysleli sme si, že prvý pohreb bude ojedinelý prípad, ale ako vidíme, tento sektor sa zväčšuje. Mrzí nás to. Dúfame, že už nebudú žiadne ďalšie pohreby, ale v prípade potreby sme pripravení ich zariadiť,“ povie imám Bazarewicz na cintoríne. 

Na obrade sú aj tri miestne ženy. „Je to veľmi ťažké a, bohužiaľ, bude ich pribúdať,“ skonštatuje smutne Magdalena. Keď sa opýtam, čo si myslí o celej situácii, rozhorčene sa rozhovorí o Lukašenkových hrách. Vzápätí dodá: „Ale my sa cítime bezpečne, je tu veľa vojakov, ktorí nás pred nimi ochránia.“ 

„Nimi“ myslí tisíce ľudí blúdiacich lesom v mrazivom počasí. Lúčime sa s trojicou žien a odchádzame z pozemku mešity. Na bráne visí veľký baner na podporu „poľskej uniformy“.

V deň pohrebu slovenský predseda vlády Eduard Heger na samite premiérov V4 odsúdi správanie Lukašenka a dodá, že nevidí iné riešenie, než postaviť na hraniciach plot. O deň na to Humans Rights Watch publikuje správu o zdieľanej zodpovednosti Bieloruska aj Poľska o krutom zaobchádzaní s ľuďmi na hraniciach. 

Aktivisti súhlasia, že účelne organizovanú krízu vyvolal bieloruský diktátor, zároveň už mesiace naliehajú na poľskú vládu, aby umožnila lekárom i novinárkam vstup do zóny a vytvorila humanitárny koridor. Zatiaľ bez odozvy.

Zdroj: Michaela Nagyidaiová

Intervencia

Všetky tieto situácie mám na pamäti, keď spolu s päticou dobrovoľníkov pri raňajkách prehodnocujeme, či je bezpečné ísť na ďalšiu intervenciu. „Cítime sa ako kriminálničky, ale my pritom neporušujeme žiaden zákon. Len prinesieme oblečenie a jedlo ľuďom, ktorí mrznú v lesoch,“ povie Zuzana. Všetci sa napokon zhodneme, že aj napriek zastrašovaniu do terénu pôjdeme.

Na rukách máme centrofixou napísané čísla, jedno na medikov pre ľudí v lesoch, ktorí môžu byť v zlom zdravotnom stave a druhé na právnika pre nás, v prípade, že by všetko dopadlo zle. Čo to znamená zle, nikto poriadne nevie.

Komunikujeme pokojne, nechceme, aby napätá situácia eskalovala do násilia. „Olan, Jorin aj Afran chcú požiadať o azyl v Poľsku, na čo majú právo,“ pripomíname zas policajtom my. Keď si všimnú, že celú interakciu nahrávame, nechajú chlapcov najesť sa a spoločne vypíšeme papiere so žiadosťou o azyl.

Spolu s Wiktoriou a Zuzanou vyrážame do lesa, kde na nás čaká trojica chlapcov z Iraku. Môžu tam byť aj policajti, armáda, ozbrojená skupina WOT alebo prevádzači. Jedno je isté, v bezpečí nie je nik. A vždy ide o čas. V batohoch nesieme teplú polievku, čaj, balíčky s jedlom, teplé ponožky, rukavice a powerbanky. Všetky tieto veci a mnoho ďalšieho darovali ľudia z celého Poľska.

Zdroj: Michaela Nagyidaiová / Detské potravinové balíčky a hygienické potreby pre ženy v lesoch.

Rýchlym krokom smerujeme k lesu, na zemi vidíme dve kôpky oblečenia, ktoré na mieste ostali po ostatných skupinách. Medzi stromami stúpa slabý dym, zamierime tam. Olan, Jorin a Afran na nás sediac pri malom ohníku pozerajú vyplašene. Usmievame sa a ubezpečujeme ich, že nás sa nemusia báť, nie sme polícia.

Vzájomne sa predstavíme, podáme si ruky. „Ste zranení?“ pýta sa Wiktoria. Ani nestihneme naťukať do prekladača otázku v kurdskom dialekte a už popri lese prichádza auto. Všetci stuhneme, prikrčíme sa. Z auta vyskočí muž a beží smerom k nám: Hraničná stráž! Doklady!“ Kým nám dvojica policajtov, muž so ženou, kontrolujú občianske preukazy a pasy, začneme chlapcom rozlievať teplú polievku.

„Viete, že prevádzačstvo je nelegálne, však?“ Pripomenie nám policajt. „Vieme. A prevádzačky nie sme, doniesli sme len jedlo.“ Komunikujeme pokojne, nechceme, aby napätá situácia eskalovala do násilia. „Olan, Jorin aj Afran chcú požiadať o azyl v Poľsku, na čo majú právo,“ pripomíname zas policajtom my. Keď si všimnú, že celú interakciu nahrávame, nechajú chlapcov najesť sa a spoločne vypíšeme papiere so žiadosťou o azyl.

„Prosím, nie Bielorusko, nie Bielorusko!,“ obráti sa na policajta Afran, ktorý len nedávno dovŕšil 18 rokov. Ukazuje mu hlbokú ranu na hlave po bitke. Na moment sa všetci odmlčíme. Trojica chlapcov blúdila v poľských lesoch asi päť dní. Nemôžeme im sľúbiť, že sa na bieloruskej strane znova neocitnú.

Napriek tomu nám pred nástupom do policajného auta podávajú ruky a srdečne ďakujú. Keď odídu, pozbierame odpad ležiaci na okraji lesa a odchádzame.

Zdroj: Michaela Nagyidaiová

Mená žiadateľov o azyl boli z bezpečnostných dôvodov zmenené.

Reportáž vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia. 

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.