Život v "sladkom Francúzsku" začína mať trpkú príchuť. Krajina zažíva zložité obdobie - veľa Francúzov sa cíti na strane "porazených". Viditeľne sa táto ponurá nálada ukázala prostredníctvom neúspešného referenda o euroústave a nezískaním usporiadania olympiády na rok 2012.
Francúzsko už niekoľko rokov stagnuje, nezamestnanosť sa pravicovej vláde nedarí znižovať, platy rastú iba mierne a na obzore sú reformy, ktoré budú mať pre mnohých negatívny dosah. Francúzi cítia, že ich sociálne istoty sú ohrozené. A nezabránia tomu ani okázalé manifestácie a štrajky.
Veľa diplomov, málo práce
Najhoršie sú na tom mladí Francúzi. Hoci je nezamestnanosť Francúzov v aktívnom veku asi 10-percentná, bez práce je takmer každý štvrtý Francúz vo veku 18 až 25 rokov. Pritom nejde len o málo vzdelaných prisťahovalcov či ľudí zo sociálne slabých rodín. Čoraz väčšie problémy s hľadaním zamestnania majú ľudia s odborným či vyšším vzdelaním. Systém zložitých stupňov odbornosti a diplomov nepomáha, skôr naopak. "Mladí zažívajú paradoxnú situáciu. Na jednej strane neprestáva rásť počet rokov štúdia a študentov je čoraz viac. Ale pracovný trh nie je pripravený čeliť očakávaniam týchto prediplomovaných mladých ľudí," povedal pre denník Libération sociológ Olivier Galland.
Denník Libération sa na ich problémy opýtal priamo mladých Francúzov, ktorí odišli hľadať šťastie za hranice. Všetci zhodne tvrdia, že hocikde je to lepšie ako vo Francúzsku. Najvychytenejšími miestami sú Kanada, USA, Veľká Británia a Nemecko. "Bez Francúzska by som nebol. Ale Francúzsko nestačí. Sformuje ťa, zaplatí ti štúdium, ale nedá ti prostriedky, aby si mohol aplikovať svoje vedomosti," citoval denník 25-ročného Nicolasa, ktorý si našiel prácu ako fyzik na jednej americkej univerzite. Pritom jeho kolegovia doma živoria (teda nie v porovnaní so Slovenskom, ale v porovnaní s kolegami v iných bohatých krajinách). Príspevky na vedu stále klesajú a pred dvoma rokmi sa začalo po prvýkrát od konca druhej svetovej vojny dokonca prepúšťať. Nečudo teda, že mladí vedci odchádzajú inam, na čo z dlhodobého hľadiska Francúzsko tvrdo doplatí.
Azda najväčší únik hrozí Francúzsku v prípade lekárov a zdravotníckych pracovníkov. Najviac ich láka Veľká Británia. Stačí preplávať cez "kanál" a platy sú až trojnásobné.
Neúspech vlády
Francúzska pravicová vláda sa snaží rok pred voľbami zlepšiť svoje renomé. Pred voľbami v roku 2002 pravica obviňovala z nezamestnanosti socialistickú vládu. Terčom kritiky bol najmä 35-hodinový pracovný týždeň. Ľavičiari verili, že keď budú Francúzi pracovať menej, budú zamestnávatelia musieť najímať viac pracovníkov a nezamestnanosť klesne. Lenže efekt bol opačný - zamestnávatelia nemali na najímanie nových pracovníkov peniaze. Veľa firiem skrachovalo, iné obmedzili výrobu. Lenže ani pravicovej vláde sa nepodarilo urobiť žiadne zázraky - 35-hodinový pracovný týždeň stále platí, vláda povolila zamestnávateľom iba zopár výnimiek, ako môžu pracovný čas natiahnuť.
Vláda Domimniqua de Villepina spustila od augusta nový systém najímania do práce, ktorý má zamestnávateľom umožniť prepustiť zamestnanca bez problémov až do dvoch rokov od podpísania zmluvy. Väčšia flexibilita sa zamestnávateľom páči, odborárom vôbec. Podľa vlády je to však vždy lepšie, ako keď dnes mladí ľudia bez práce podpisujú kontrakty na dva-tri mesiace.
Pomôcť chce aj armáda, ktorá je jedným z najväčších zamestnávateľov vo Francúzsku. Ministerka obrany Michéle Alliot-Marieová chce dať ročne až 20 000 mladým ľuďom, ktorí v škole zaostávajú, šancu, aby pod dohľadom armády zvýšili svoje vzdelanie a zlepšili si kvalifikáciu.