Dôvod hnevu jedného mladého iránskeho muža sa ukrýva za vysokým plotom: udržiavané záhradky, čisté ulice, riadne školy, kino, reštaurácie. Štvrť Newsite je akýmsi mestom v meste -- v Ahváze, ktorý sa pýši titulom metropola iránskej provincie Chúzestán. Vždy, keď Ahmed Šamakteh prechádza okolo plotu, automaticky zatína päste. Tam totiž žijú Peržania, ľudia, ktorí majú dobre platené zamestnanie, väčšinou súvisiace s ťažbou ropy, miestnym bohatstvom. "Rád by som tam pracoval aj ja, ale nemôžem," hovorí devätnásťročný Arab Šamakteh.

Peržania verzus Arabi
Túto štvrť vybudovali kedysi ešte britskí koloniálni páni, aby seba a svojich verných oddelili od vonkajšieho sveta. Desaťročia po ich odchode sa sem nasťahovali noví nájomníci, Peržania, profitujúci z výdatných nálezísk ropy a plynu v okolí. Pokiaľ ide o ropné zásoby, Chúzestán je najbohatšou iránskou provinciou. Arabi, ktorí tu prevažne žijú, však z bohatstva nedostávajú nič. Patria medzi najchudobnejších v celej krajine, bojujú s vysokou nezamestnanosťou i so sociálnym napätím. "Ak sa niekde objaví dobre platené voľné miesto, dostane ho Peržan," sťažuje sa Šamakteh.
Nie je preto nijakou zvláštnosťou, že nahromadené napätie neraz vyústi aj do násilných činov. Zmeniť tunajšie pomery je možno jednou z najväčších vnútropolitických výziev pre iránskeho prezidenta Mahmuda Ahmadinežáda.
Tak, ako je štvrť Newsite perzská, Kút Abdalláh a Sejed Chalát sú zase okrsky arabské. "Keď sa skončí vyučovanie, deti hovoria len po arabsky," tvrdí riaditeľ miestnej základnej školy. Až 98 percent žiakov vraj má arabskú národnosť a farzí, čo je oficiálny jazyk v Iráne, sa učia len neradi. Že by ju raz mohli aj naozaj potrebovať, im nijako nejde do hlavy. Veď v gete, v ktorom žijú, všetci hovoria len po arabsky.

Korene násilia
Táto oblasť sa v histórii arabskou raz už takmer stala. V roku 1980 sa iracké tanky priblížili k Ahvázu až na sedem míľ a odraziť sa ich podarilo len po ťažkých bojoch, vďaka silnej leteckej podpore iránskej armády. Aj Iračania si vtedy brúsili zuby na chúzestánsku ropu a plyn.
Iracko-iránska vojna trvala osem rokov. Jej následky sú ešte v Ahváze viditeľné. Mnoho domov je zničených a časť Arabov stále žije v núdzových obydliach.
V negatívnom zmysle slova Chúzestán upútal na seba pozornosť opäť nedávno, keď tu pri dvoch bombových atentátoch zahynulo desať osôb. Jeden bol namierený proti banke, ďalší proti budove štátneho úradu. K obom došlo len deň pred plánovanou návštevou iránskeho prezidenta. Neuplynulo však ani 24 hodín a teheránska vláda už identifikovala páchateľov. Podľa ministra zahraničných vecí Manušera Mottakiho nestál za výbuchmi nikto iný ako bývalá britská koloniálna moc.
Miestni tvorcovia verejnej mienky v Ahváze, ako napríklad šéfredaktor konzervatívnych novín Roozan Hašemí Bajgrání, túto tézu ochotne podporujú, aj keď dôkazy nepredložil nikto. Briti sú predsa odtiaľto čo by kameňom dohodil, v neďalekej irackej Basre. Práve odtiaľ vraj prichádzajú zbrane a výbušniny, určené na destabilizovanie situácie. Pritom nejde o nič iné, ako o pokračovanie toho, čo sa Briti naučili v koloniálnych dobách. Vždy ochotne prikladali polienka do ohňa, len aby si udržali ekonomickú moc, fabuluje novinár. Prikyvuje i jeho spolupracovník. Myšlienka, že by azda korene násilia mohli spočívať aj v biede, sa im nijako nepozdáva.

Úrady varujú
Pritom vlani sa tu uskutočnilo niekoľko protestných manifestácií. "Najprv nás bolo len päťdesiat, neskôr však tisíc," hovorí Šamakteh. "Bojovali sme za vlastné práva, za rovnosť šancí." Dovtedy, kým neprišla iránska milícia. Jeden človek zahynul, ďalších úrady zatkli.
K malým zmenám došlo. Nový guvernér provincie Hajat Moghadam, ktorého prezident do funkcie vymenoval len pred dvoma mesiacmi, už dal opraviť hlavnú ulicu a kanalizáciu v najchudobnejších arabských štvrtiach. A sľubuje, že v priebehu piatich rokov mesto investuje ďalšie prostriedky do zlepšenia. Ak pravda, nedôjde k opätovným výbuchom násilia. "Tí, čo odpaľujú nálože, sú nepriatelia revolúcie," vyhlasuje na verejnosti. Odstránenie problémov si však vyžaduje slobodnú diskusiu, ale tej sa v Iráne málokomu dostáva. Kto má iný ako oficiálny názor, ľahko sa dostane aj do väzenia. Tak, ako napríklad šéfredaktor miestnych novín Hamsayeha Mohammad Hazbaiezadeh. Po troch dňoch ho síce prepustili, ale posolstvo úradov bolo aj tak jasné: radšej si dajte pozor. (hn/gaf)