Začiatok aj koniec uplynulého roka patril nesporne britskému premiérovi Tonymu Blairovi. Napriek kritike verejnosti za svoju nepresvedčivú politiku v Iraku, dokázal už oveľa presvedčivejšie obhájiť v májových parlamentných voľbách víťazstvo labouristov a tým aj svoje zotrvanie na Downing Street 10. No a koncom roka sa mu ako premiérovi predsedajúcej krajiny EÚ podarilo presadiť dohodu o rozpočtovom rámci EÚ na ďalších sedem rokov.
Napriek tomu sa azda najmedializovanejšími európskymi parlamentnými voľbami stali tie v Nemecku. Kancelár Gerhard Schröder v nich totiž podľa vzoru japonského premiéra Džuničiroa Koizumiho zámerne vyvolal hlasovanie o dôvere vlády v parlamente, aby si posilnil svoje postavenie. Kým Koizumi vyhral v nasledujúcich voľbách začiatkom septembra presvedčivou väčšinou, pre Schrödera sa celonemecké voľby koncom septembra skončili blamážou. Opozičná Konzervatívnodemokratická a kresťanská únia (CDU/CSU) získala 35 percent, kým vládna Sociálnodemokratická strana Nemecka (SPD) o osem desatín percenta menej. Napriek Schröderovým siláckym rečiam, že koalíciu s CDU/CSU tvoriť nebude a výsledky ho oprávňujú zostať v kancelárskom kresle, víťazstvo si nakoniec vychutnávala opozičná líderka Angela Merkelová, ktorá sa stala zároveň prvou kancelárkou v histórii Nemecka.
Konzervatívnu vládu získalo aj Poľsko. Po štyroch rokoch vlády ľavice, ktorú sprevádzali korupčné škandály, zabočil náš severný sused doprava. Strana práva a spravodlivosť (PiS) sa odvážila nielen na menšinové vládnutie s obsadením hlavných postov v Sejme a Senáte, ale jej kandidát Lech Kaczynski žal úspech aj v októbrových prezidentských voľbách. Hoci sa premiérom stal druhý muž PiS Kazimierz Marcinkiewicz, moc uchopili pevne dvojičky prezident Lech a predseda PiS Jaroslaw Kaczynskí.