Ján Pavol II. zanechal po svojom vyše 26-ročnom pontifikáte na cirkvi pečať ako máloktorý z jeho predchodcov. Pretváral dejiny starého kontinentu a aj keď v mnohých otázkach zastával tradičné hodnoty, v iných bol priekopníkom. Jeho postoje boli nekompromisné, nemenné - či už išli napravo, alebo iné naľavo. Neochvejne obhajoval tradičné manželstvá, bránil ordinácii žien ako kňazov, interrupcie považoval za vraždu, odsudzoval antikoncepciu a eutanáziu. Odsudzoval to, čo v encyklike Evanjelium života označil ako "kultúru smrti". Za tieto postoje a ich tvrdé presadzovanie ho mnohí označovali za najkonzervatívnejšieho pápeža 20. storočia. Zároveň však bol aj jedným z najsociálnejších pontifikov, bojoval za sociálnu spravodlivosť. Bol odporcom všetkých vojen a postavil sa ako pevný morálny hlas aj proti rozhodnutiu koalície ísť do vojny s Irakom. Keď prijímal druhý vatikánsky koncil v roku 1962 rozhodnutia, ktoré doslova znamenali revolúciu v myslení katolíckej cirkvi, Wojtyla bol jedným z intelektuálnych lídrov nového prúdu. Dokonca aj človek, ktorý k pontifikátu určite neprechovával veľké sympatie, šéf talianskych komunistov Fausto Bertinotti, vzdal Jánovi Pavlovi II. poctu. "Hovorím to ako neveriaci, ale v tomto okamihu dialógu medzi civilizáciami by nám pápežov hlas chýbal," povedal v čase, keď pápež podstúpil tracheotómiu.
"Neutíchajúci hlas morálky v sekulárnom svete pripomína ľudstvu hodnotu osobitosti v modernom svete," napísal americký týždenník Time, keď pápeža zaradil medzi sto najvýznamnejších osobností storočia - lídrov a revolucionárov a svojho času ho označil aj za muža roka. Do desiatky najobdivovanejších osobností sveta Gallupovho ústavu sa dostal 26-krát.
Pracovitý pápež
Ako jeden z najmladších pápežov (zvolili ho vo veku 58 rokov a stal sa tak najmladším pápežom od zvolenia Pia IX. v roku 1846) absolvoval rekordný počet zahraničných pastoračných ciest (celkovo 104, navštívil 129 krajín), za čo si rýchlo vyslúžil prezývku pápež - svetobežník. Precestoval takmer 1 250 000 kilometrov. Po Taliansku uskutočnil okolo 150 ciest, mimo Vatikánu tak celkovo strávil 822 dní. No na jeho vatikánske audiencie prišlo takmer 18 miliónov ľudí. Je autorom 114 cirkevných dokumentov, vrátane 14 encyklík a 45 apoštolských listov, 14 apoštolských exhortácií a 11 konštitúcií. Rozšíril rady svätých o 482 mien a počet blahoslavených narástol až o vyše 1 338 osôb, čo je dokonca viac, než vyhlásili všetci predchádzajúci pápeži dokopy. Vymenoval rekordných 231 kardinálov, z nich ešte 181 žije.
Posledné roky však jeho pontifikát výrazne poznačilo chatrné zdravie. Až do roku 1992 bol relatívne zdravý (hoci v roku 1981 prežil atenát), v ten rok mu však museli vyoperovať črevný tumor, od roku 1993 sa uňho vyvinuli symptómy Parkinsonovej choroby, prišli problémy s hlasom a artikuláciou. Neskôr artritída, pápež zostal pripútaný na vozík.
Boj s komunizmom
Ján Pavol II., vlastným menom Karol Wojtyla, sa narodil 18. mája 1920 v poľských Wadowiciach. Zažil hrôzy nacizmu aj komunizmu.
Wojtyla bol vždy dosť bystrý na to, aby svoju nechuť voči komunizmu neprejavoval súdruhom rovno pod nosom a jeho vymenovanie za kardinála pápežom Pavlom VI. v roku 1967 privítala aj poľská vláda. Po náhlej smrti Jána Pavla I. v roku 1978 sa vatikánski hodnostári dlho nevedeli zhodnúť na jeho nástupcovi. Ku kompromisu kardináli dospeli až v ôsmom kole, bol ním od tej chvíle pápež Ján Pavol II., prvá hlava katolíckej cirkvi nie talianskeho pôvodu od čias Nizozemca Hadriána VI. (zomrel v roku 1523) a zatiaľ jediný slovanský pápež vôbec. Neuplynulo ani rok od jeho inaugurácie a Ján Pavol II. pricestoval do rodného Poľska na deväťdňovú cestu, ktorá sa navždy zapísala do histórie krajiny. Pápeža vítali státisíce Poliakov, čo bolo tvrdou ranou pre zločinecký režim. V krajine, ktorá pestovala štátny ateizmus, ľudia nemali potrebný prídel potravín a pápež Poliakom vtedy odkázal: "Ste ľuďmi, máte svoju dôstojnosť. Neplazte sa!" a podľa mnohých to bolo práve vtedy, keď sa začal rúcať východoeurópsky komunizmus.
Ján Pavol II. však vždy tvrdil, že jeho antikomunizmus neznamená jeho oddanosť kapitalizmu. V roku 1999 v Mexiku zdôraznil, že kresťanské posolstvo smeruje nielen k chudobe, ale aj k mocným a bohatým. "Budeme bojovať proti sociálnym hriechom, pre ktoré aj nebo plače. Zastavme násilie, terorizmus a obchodovanie s drogami," vyhlásil. Tŕňom v oku bol za svoju obhajobu ľudských práv u mnohých diktátorov. Ľudské práva a ich dodržiavanie boli jednou z absolútnych priorít jeho pontifikátu.
Žiadal odpustenie
Jeden z najväčších skutkov Jána Pavla II. sa datuje na marec 2000, keď požiadal o odpustenie hriechov katolíckej cirkvi z minulosti vrátane neprávostí páchaných na Židoch, kacíroch, domorodých obyvateľoch a ženách. Nasledovala cesta do Kristovej zeme. Podal ruku aj moslimom, v máji 2001 v Sýrii: "Za všetky tie časy, keď sa moslimovia a kresťania urážali, musíme prosiť o odpustenie Všemohúceho a každý z nás by sa mal naučiť odpúšťaniu." V máji 2001 sa starnúci pápež s už podlomeným zdravím v Grécku ospravedlnil "pravoslávnym bratom za hriešne skutky a opomenutia zo strany katolíkov". Nehovoriac o zbližovaní sa so západnými kresťanskými konfesiami.