V niektorých okamihoch sa aj pravicovo-populistický roľnícky vodca Andrzej Lepper dokáže správať civilizovane. V takých chvíľach sa prechádza po dlhých chodbách poľského Sejmu a rozdáva úsmevy na všetky strany - v čiernom obleku ušitom na mieru a so zlatou ihlicou v hodvábnej kravate. Pred televíznou kamerou sa tento päťdesiatnik vyjadruje lepšie ako nejeden z politikov Strany demokratickej ľavice, s ktorými bol Lepper pred rokmi kolega - ako člen Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany.
Rovnako tak dobre však Lepper dokáže aj búchať po stole, urážať súperov či posielať svojich prívržencov do pouličných šarvátok s políciou. Vtedy však čierny oblek mení za hrubé sedliacke nohavice a sám, s čiapkou charakteristicky narazenou hlboko do čela, sa postaví do prvého radu protestujúcich - ako sa stalo nedávno, keď poľskí roľníci blokovali na cestách nákladné autá s potravinami zo Západu. Pri protestoch nechýbal ani vtedy, keď rozhnevaní roľníci vysýpali na koľajnice dotované západoeurópske obilie. Za túto činnosť čelil vyšetrovaniu prokuratúry už najmenej stokrát, väčšinou však vždy bez dôsledkov.
Jeho strmému politickému vzostupu šarvátky s políciou neuškodili, skôr naopak. Lepper je od roku 2001 spolu s 52 ďalšími kolegami poslancom Sejmu za roľnícku stranu Sebaobrana. K jeho úspechu paradoxne prispel aj vstup Poľska do Európskej únie - necelé štyri mesiace pred 1. májom sa roľnícka strana teší takej popularite, ako ešte nikdy predtým. Podľa prieskumov verejnej mienky má podporu 18 percent občanov, čo je najviac po opozičnej Občianskej platforme Jana Rokitu (26 percent). Strana demokratickej ľavice premiéra Leszka Millera je až tretia so 17 percentami hlasov.
Lepperovci vraj majú už vyše pol milióna členov. Tlieskajú im predovšetkým tí, ktorý sa nemôžu zaradiť k víťazom veľkých sociálno-ekonomických premien posledných rokov - malí roľníci, dôchodcovia, nezamestnaní. K nim sa postupne pridávajú ľudia, ktorí sa obávajú vstupu do únie ako jeho možné obete - drobní podnikatelia, malí obchodníci, baníci; ale aj oceliari z Novej huty a pracovníci gdanských lodeníc.
Sebaobrana má však jeden veľký nedostatok - je to strana slovíčka "nie", politický program by človek v jej dokumentoch hľadal márne. Lepper len neúnavne kritizuje "výpredaj" Poľska i privatizáciu štátnych podnikov, ktorú nazýva "zlodejskou". Vládu obviňuje z poslušnosti voči západným finančným inštitúciám, takže sa zdá, že ideologicky najbližšie mu je akási tretia cesta medzi kapitalizmom a socializmom. Ako koaličný partner však nie je prijateľný prakticky pre nikoho, predstavitelia ostatných politických strán mu vytýkajú, že prispieva k polarizácii spoločnosti. Jeho schopnosť rozsievať nepokoje je príslovečná. Recept na riešenie situácie však nemá ani on.