Nehnevaj, nesadaj si na zem, nedávaj nikomu svoje jedlo, nepoužívaj prezývky. Tiež bude dobré, ak nebudeš plakať. Mohlo by to totiž uškodiť tvojmu prípadu. Takéto zaobchádzanie podľa The New York Times zažívali deti mexických imigrantov potom, čo ich po ilegálnom prechode hranice s USA odobrali ich rodičom.
Svetlá sa vypínajú o deviatej večer a rozsvietia sa hneď s východom slnka. Deti si ustelú postele podľa návodu, ktorý je nalepený na stene. Upratuje sa kúpeľňa, drhnú sa umývadlá a záchody. Následne sa deti zoradia, aby mohli ísť na raňajky, píše okrem iného The New York Times vo veľkej reportáži o pobyte detí v amerických zadržiavacích zariadeniach.
"Kvôli všetkému sa tam musíte postaviť do radu," hovorí dvanásťročné dievčatko Letizia z Guatemaly, ktorú rodičom odobrali po prechode hraníc už v máji. Potom ju poslali do Južného Texasu, kde sa nachádza jedno z viac ako 100 špeciálnych zariadení, ktoré sú po celom štáte pripravené pre deti ilegálnych imigrantov. Je to niečo medzi väzením, internátnou školou a detským domovom.
Zoznam zakázaných činností obsahoval aj ďalšie podobne absurdné veci ako "nedotýkaj sa iného dieťa, ani ak je to tvoj hermanito alebo hermanita" (braček alebo sestrička). "Chcela som dať svojmu bratovi upokojujúce objatie, ale nedovolili mi to," hovorí ďalej Letizia.
Trump v júni program ukončil
Po protestoch z celého sveta Trump vydal rozkaz skončiť s programom odoberania detí ilegálnym migrantom. Od mája však Američania odviedli tisícky detí, ktoré často odviezli stovky kilometrov ďaleko. Minulý týždeň bola vrátená viac ako polovica detí pod päť rokov do starostlivosti svojich rodičov.
Cez 2800 detí však stále zostáva pod americkým dohľadom na miestach, ktoré sa od seba veľmi líšia. Od 33 akrového zariadenia so športovým ihriskom a stolmi na piknik, až po lacné motely pozdĺž cesty, kde jediným miestom, kde sa deti môžu hrať je malý priestor, na ktorom ani nerastie tráva. Motelový bazén je totiž poškodený.
V niečom sú však všetky zariadenia rovnaké. Hlasné rany, ktorými sa deti ráno budia, povinné vyučovanie (predovšetkým náuka o pravidlách a zákonoch v Amerike, či o miestnej histórii, prezidentoch alebo i klasická matematika), ale hlavne neistota, v ktorej sú deti udržiavané. Nikto im totiž nepovie, kedy sa vrátia k rodičom.
Letizia napísala niekoľko listov svojej matke, ktorá je od nej cez tisíc kilometrov ďaleko v Arizone, aby vedela, ako veľmi jej chýba. "Píšem jej vždy hneď po hodine matematiky, aby som nenarušila ďalšie pravidlo: žiadne písanie na izbe, žiadna pošta. Dám ich mamičke, až sa uvidíme," usmieva sa. To sa však stále nestalo a tak Letizia aj so svojím mladším bratom Walterom stále čaká.
Žiadne behanie, ani dotýkanie
Diego Magalhães, desaťročný chlapec z Brazílie býva v chicagskom zariadení tiež už od mája. Svojej matke sľúbil, že nebude nikdy plakať. Svoj sľub dodržal a je na neho právom hrdý. Keď prišiel do Chicaga, pridelili mu len nejaké oblečenie a hygienické potreby. Na izbe spia s ďalšími dvoma brazílskymi chlapcami, s ktorými sa rýchlo spriatelil.
Majú tu podobné pravidlá ako v Texase. Nebehaj, nedotýkaj sa ostatných. Vstáva sa o 6:30 za hlasitého búchania, ktoré slúži miesto budíka. "Museli sme vstať, ustlať si, umyť záchod a vyniesť kôš plný použitého toaletného papiera," hovorí Diego znechutene.
Okrem toho, že boli všetci neustále v neistote sa Diego ničoho nebál. "Vedel som, že si mám dávať pozor na ľudí, čo sa tam o nás starali. Videl som, ako jednému malému chalanovi pichli uspávací injekciu, pretože príliš hneval," rozpráva. "Pichli mu to uprostred hodiny a on hneď zaspal," hovorí Diego o prípade s malým Adoniasom z Guatemaly, ktorý okolo seba začal hádzať veci.
Diego sa však už dočkal. Minulý týždeň totiž federálny súd rozhodol, že sa môže vrátiť k rodine. Ešte sa aspoň stihol rozlúčiť so svojimi novými kamarátmi. "Povedali sme si akurát, ciao, maj pekný život," usmial sa Diego s tým, že celý čas vydržal silný a neplakal len preto, že to sľúbil mamičke. Bohužiaľ sa vzhľadom k pravidlám zariadenia nemohli s kamarátmi na rozlúčku ani objať.