Hoci by sa mohlo zdať, že najbohatšie krajiny sveta budú riešiť iné problémy ako vlastnú chudobu, opak je pravdou. Dlhodobým plánom labouristov bolo medzi rokmi 1997 až 2005 znížiť detskú chudobu, čo sa im stále nedarí. Napriek istému pokroku stále žije 2,2 milióna detí v chudobe. Skôr, než sa vám z oka vypadne ľútostivá slza, treba vedieť, ako sa k tomuto číslu dostali.
Pod pojmom chudoba nemajú na mysli to, čo sa automaticky vybaví väčšine ľudí, teda bosonohé deti s nafúknutými bruškami s pokožkou plnou ekzémov, namiesto starostlivých rodičov sprevádzané mračnami múch. Labouristi nehovoria o chudobe znamenajúcej úplný nedostatok peňazí, takže nemáte ani na najzákladnejšie materiálne veci potrebné na dôstojný život. Namiesto toho majú štatistickú definíciu. Podľa nej žijete v chudobe, ak je príjem domácnosti nižší ako 60 percent národného priemeru.
Medzi kritikov tohto prístupu patrí napríklad filozof Jamie Whyte. Najchudobnejšími Britmi sú nezamestnaní. Ako zdôrazňuje, zadarmo dostávajú bývanie, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie pre svoje deti a menšiu hotovosť na kúpu jedla, oblečenia a cestovných lístkov. Väčšina z nich má televízor, chladničku, kuchynskú rúru aj stereo, niektorí majú autá. "To nie je chudoba," tvrdí Whyte a dodáva, že na základe takýchto štatistických kritérií je viac detskej chudoby v Luxembursku než v Českej republike. Vďaka tejto metodike by s detskou chudobou nepohlo ani okamžité zdvojnásobenie platov všetkých Britov -- pomer by zostal presne ten istý. Čarovanie so štatistikami dáva labouristom väčší priestor na redistribúciu bohatstva. To čo oni, ale aj svetové organizácie ako UNICEF, nazývajú chudobou, je v tomto prípade iba nerovnosť v príjmoch. Skutočným cieľom teda nie je redukcia chudoby, ako sa tvária, ale väčšie rovnostárstvo.
Najhorším obdobím boli v minulom storočí pre Britániu predvojnové roky, keď nezamestnanosť spôsobila najväčšiu chudobu. Po vojne prišlo obdobie sociálneho štátu, za prvých tridsať rokov bol trend pre chudobnejších pozitívny a ich príjmy dané do pomeru k príjmom najbohatších postupne rástli. Všetko sa zmenilo po nástupe konzervatívcov po roku 1979. Od nástupu Margaret Thatcherovej až do štvrtého volebného víťazstva konzervatívcov v roku 1992 sa počet ľudí žijúcich z menej ako polovice priemerného národného príjmu zvýšil z 5 na viac ako 14 miliónov. Thatcherovci prišli s pojmom "trickle-down effect", u nás niekedy výsmešne prekladaným ako prekvapkávaná prosperita. Podľa tejto teórie nebolo treba bohatstvo prerozdeľovať prostredníctvom daní a iných prostriedkov, časom sa malo "prekvapkať" až na najnižšie sociálne priečky aj bez zásahov štátu. Mnohí na svoje kvapky čakali márne, takže labouristi po volebnom víťazstve pre ôsmimi rokmi zaviedli minimálnu mzdu (dnes z toho profitujú najmä noví pracovníci z východnej Európy, pretože až 80 percent z nich zarába v rozmedzí minimálnej hodinovej mzdy a jednej libry navyše) a vrhli sa do spomínaného boja proti fantómovej detskej chudobe.