Koľko slovenských občanov vycestovalo za prácou do iných krajín EÚ od nášho vstupu do Európskej únie?
-- Nedá sa presne stanoviť počet slovenských občanov, ktorí vycestovali za prácou do krajín EÚ od 1. 5. 2004. Už predtým vyše 90-tisíc ľudí pracovalo v súčasných členských štátoch EÚ na základe bilaterálnych zmlúv a dohôd, a to najmä s Českou republikou, Nemeckou spolkovou republikou, Maďarskou republikou a so Švajčiarskom. Na základe individuálneho zamestnania, v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, pracovalo v Rakúsku viac ako 5-tisíc osôb. Najviac slovenských občanov pracovalo v Českej republike na základe Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o vzájomnom zamestnávaní občanov. Umožňovala zamestnávanie občanov len na základe registrácie, to znamená bez povolenia na zamestnanie. V rokoch 1993 až 2003 to využilo 53- až 73-tisíc slovenských občanov. Z týchto dôvodov nemožno hovoriť, že migrácia za prácou sa datuje od vstupu Slovenskej republiky do EÚ.
Podľa štúdie ECAS-u (European Citizen Action Service) o voľnom pohybe pracovníkov v rámci EÚ zo septembra 2005, v štátoch EÚ pracovalo 150-tisíc slovenských občanov. Najviac ich bolo v Česku -- 61-tisíc, v Maďarsku -- 20-tisíc a vo Veľkej Británii -- 18,5 tisíc. Nasleduje Nemecko -- 9-tisíc pracovníkov, Rakúsko s viac ako 8-tisíc a v Taliansku pracuje 6,5 tisíca Slovákov.
Podľa štatistických údajov, ktoré ministerstvo dostalo teraz v apríli, v štátoch EÚ pracuje viac ako 170-tisíc občanov SR. V Českej republike 76-tisíc, vo Veľkej Británii asi 29-tisíc, v Maďarsku okolo 26-tisíc, v Írsku 15-tisíc, v Taliansku 6,5 tisíca, v Rakúsku 7-tisíc, v NSR 4,5 tisíca, v Slovinsku 1,5 tisíca, na Cypre, v Holandsku a Nórsku po tisíc slovenských občanov. V ďalších štátoch EÚ pracuje niekoľko sto slovenských občanov. Týka sa to aj Poľska, kde cezhraniční pracovníci nie sú štatisticky evidovaní. Uvedené počty predstavujú legálne pracujúcich slovenských občanov. Pracovníci pracujúci v pohraničných oblastiach tvoria približne desatinu z celkového počtu občanov migrujúcich za prácou.
Vaša sekcia sa zaoberá koordináciou systémov sociálneho zabezpečenia, ktorá je súčasťou voľného pohybu osôb. V čom sa záujmy slovenských občanov líšia od iných nových členských štátov?
-- Voľný pohyb osôb je jednou zo základných slobôd zaručenou právom spoločenstva a zahŕňa právo žiť a pracovať v inom členskom štáte. Spočiatku sa táto sloboda v zásade týkala ekonomicky aktívnych osôb a ich rodín. Dnes sa právo na voľný pohyb v rámci spoločenstva týka aj iných kategórií, ako sú študenti, dôchodcovia a občania Európskej únie vo všeobecnosti. Je to azda najdôležitejšie právo spadajúce pod právo spoločenstva pre jednotlivcov a základný prvok európskeho občianstva.
Sociálne zabezpečenie je kľúčovou otázkou pre osoby uplatňujúce svoje práva na slobodný pohyb. Ak sa zabezpečí, že zásada rovnakého zaobchádzania je garantovaná a že osoby pohybujúce sa v rámci spoločenstva nebudú znevýhodnené v ich právach na sociálne zabezpečenie, nadobudne táto základná sloboda reálnu a hmatateľnú hodnotu. Preto skutočný slobodný pohyb nie je možný bez ochrany práv migrujúcich pracovníkov a ich rodín na sociálne zabezpečenie. Je jedným z cieľov nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva.
Je pravdou, že mnohé praktické, administratívne a právne prekážky ešte stále bránia občanom únie uplatňovať slobodu pohybu. Je tiež jasné, že stoja v ceste plného využívania potenciálu geografickej mobility pracovníkov a zamestnávateľov. Potvrdzuje to veľký počet listov adresovaných Európskej komisii, ale aj ministerstvu práce od občanov týkajúcich sa správneho uplatňovania pravidiel spoločenstva prijatých v oblasti slobodného pohybu alebo ich vnútroštátnych vykonávacích opatrení a narastajúci počet rozhodnutí súdu v tejto oblasti.
Nemyslím si, že by sa záujmy slovenských občanov líšili od záujmov občanov iných členských štátov. Určite všetci majú záujem, aby ich sociálne práva boli naplnené.
Akými ustanoveniami sa riadi voľný pohyb osôb?
-- Voľný pohyb osôb je jedna zo štyroch základných slobôd garantovaných článkom 39 Zmluvy o EÚ:
"1. Sloboda pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva sa zaručuje.
2. Sloboda pohybu pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti pracovníkov z členských štátov, a to pokiaľ sa týka zamestnania, odmeny za prácu a ostatných pracovných podmienok.
3. S výnimkou obmedzení vyplývajúcich z dôvodov verejného poriadku, bezpečnosti a zdravia majú pracovníci právo:
a) uchádzať sa o skutočne ponúkané pracovné miesta,
b) slobodne sa na tento účel pohybovať na území členských štátov,
c) zdržiavať sa v niektorom z členských štátov na účel zamestnania podľa zákonnej úpravy alebo iných predpisov upravujúcich zamestnanie štátnych príslušníkov tohto štátu,
d) po ukončení zamestnania zostať na území členského štátu za podmienok zakotvených vo vykonávacích predpisoch vypracovaných Komisiou.
4. Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zamestnanie vo verejnej správe."
Ako súvisia prechodné obdobia prístupu na trhy práce s voľným pohybom ľudí?
-- Súčasné prechodné obdobie, podľa zmluvy o pristúpení z roku 2003, sa týka iba práva na voľný prístup na trhy práce súčasných členských štátov. Nevzťahuje sa však na súvisiace práva migrujúcich pracovníkov, akým je napríklad prenos práv zo sociálneho zabezpečenia (zachovanie nadobudnutých alebo získavaných práv zo sociálneho poistenia, zdravotného poistenia a z poistenia v nezamestnanosti a určitých dávok štátnej sociálnej podpory). Prechodné obdobia sa nevzťahujú na práva migrujúcich pracovníkov na rovnaké sociálne a daňové výhody, ako majú domáci pracovníci, právo kúpiť si nehnuteľnosť alebo právo na uznanie svojej kvalifikácie. Do určitej miery sa prechodné obdobie týka aj práva rodinných príslušníkov pracovníka mať rovnaký prístup na trh práce. Prechodné obdobie sa taktiež netýka práva voľného pohybu ostatných skupín osôb (študenti, podnikatelia, dôchodcovia, turisti) a práv spojených s európskym občianstvom (právo voliť a byť volený do Európskeho parlamentu a uplatňovanie volebného práva občanov únie v komunálnych voľbách v členskom štáte, v ktorom nie sú štátnymi príslušníkmi).
V súčasnosti vo vzťahu k občanom -- pracovníkom SR neuplatňujú prechodné opatrenia: od 1. mája 2004 Spojené kráľovstvo, Írsko, Švédsko a od 1. mája 2006 sa k nim pripojili Portugalsko, Španielsko, Fínsko, Grécko a Island.
Aké praktické rady by ste dali ľuďom, ktorí cestujú za prácou do zahraničia?
-- V prípade, že občan cestuje za prácou do zahraničia, treba rozlišovať, či bol vyslaný svojím zamestnávateľom, alebo si zamestnanie našiel sám. Ak ide o vyslanie podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia 1408/71, podnik môže vyslať zamestnanca, ktorý preňho zvyčajne pracuje, na územie druhého členského štátu na dobu, ktorá neprekročí 12 mesiacov. Ak nie je vyslaný, nahradiť inú osobu, ktorá dokončila už svoju dobu vyslania. V prípade, že by vyslanie prekročilo lehotu 12 mesiacov, o predĺženie vyslania je potrebné požiadať inštitúciu v štáte vykonávania zamestnania. Vyslaná môže byť aj samostatne zárobkovo činná osoba. Vzťahuje sa na ňu článok 14a ods. 1 písm. a) nariadenia 1408/71. Osoba, ktorá je obvykle SZČO na území jedného členského štátu a ktorá vykonáva prácu na území iného členského štátu, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu. Je to za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce nebude dlhšie než 12 mesiacov. Ak vykonanie práce prekročí 12 mesiacov, potom je potrebné požiadať inštitúciu v štáte vykonávania zamestnania o predĺženie.
Možnosť vysielania sa preto výlučne obmedzuje na zamestnávateľov zvyčajne vykonávajúcich svoju činnosť na území Slovenskej republiky. V takomto prípade sa právne predpisy naďalej vzťahujú na vyslaného zamestnanca. Potom sú všetky dávky pre zamestnanca aj SZČO zo Slovenskej republiky. Upozorňujem, že uvedené osoby sa musia preukázať v štáte výkonu zamestnania formulárom E-101, ktorý im vystaví pobočka Sociálnej poisťovne.
V prípade, že si osoba nájde zamestnanie v členskom štáte EÚ sama, navrhujem, aby o tom informovala svoju zdravotnú poisťovňu. Taktiež je potrebné si dôkladne preštudovať podmienky pracovnej zmluvy. Chcela by som upozorniť, že v tomto prípade sa na osobu vzťahujú právne predpisy štátu výkonu zamestnania a osoba sa nemôže odvolávať na právne predpisy SR. V prípade, že nastane pracovnoprávny spor, tento je potrebné riešiť podľa právnych predpisov štátu výkonu zamestnania a nie podľa právnych predpisov SR. Po ukončení práce v zahraničí je potrebné sa v poisťovni, kde boli odvádzané príspevky na sociálne zabezpečenie, informovať o tom, či v krajine zamestnania mám nárok na dávky v nezamestnanosti a za akých podmienok.
Dávku v nezamestnanosti podľa článku 71 ods. 1 písm. b) nariadenia 1408/71 je možné uplatniť si len v tom členskom štáte EÚ/EHP, v ktorom bola osoba poistená bezprostredne pred stratou zamestnania. Cezhraniční pracovníci podľa článku 71 ods. 1 písm. a) nariadenia 1408/71 sú povinní po strate zamestnania sa zaregistrovať na službách zamestnanosti v štáte svojho bydliska. Vzťahujú sa na nich vnútroštátne predpisy. V SR sú to úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. Pod pojmom cezhraničný pracovník sa rozumie osoba, ktorá dochádza zo štátu zamestnania do štátu bydliska najmenej raz za týždeň. Pre rozhodovanie nároku o dávkach v nezamestnanosti slúžia formuláre série E 300.