Štyri roky po začiatku spojeneckej invázie sa situácia v Iraku zdá byť takmer neriešiteľná. Napriek početným bezpečnostným operáciám amerických vojakov a ich koaličných partnerov naďalej zomierajú desiatky ľudí pri každodenných bombových útokoch náboženských fanatikov. Komplikovanú pozíciu má vláda irackého premiéra Núrího al-Malíkího, ktorá postupne preberá moc z rúk spojencov. Východisko z tejto situácie sa hľadá veľmi ťažko. "Nevidím žiadne riešenie," tvrdí 18-ročný šiit z Bagdadu Umar Alí Muhammad.
Násilie pokračuje
Mladík mal tú smolu, že jeho matka verila priateľstvu medzi šiitmi a sunnitmi. "Moje prvé meno Umar je tradičné sunnitské. Druhé meno Alí je šiitské. Moja mama sa nazdávala, že obe budú odrážať sunnitské i šiitské tradície. Teraz si však myslím, že to nebol veľmi dobrý nápad," hovorí Umar Alí. Jeho život visel za uplynulé roky už niekoľkokrát na vlásku. Zabiť ho chceli radikáli na oboch stranách.
Invázia do Iraku sa začala 20. marca 2003. Oficiálnym dôvodom boli údajné zbrane hromadného ničenia, ktorými mal režim Saddáma Husajna ohrozovať celý demokratický svet. Tieto zbrane sa však v Iraku nikdy nenašli. Američania až takmer dva roky po vstupe na irackú pôdu priznali, že Saddám zrejme takéto zbrane nemal, a prestali po nich pátrať.
Americký prezident George W. Bush priznáva, že hoci sa v Iraku podarilo dosiahnuť pokrok, výsledky novej stratégie budú citeľné až o niekoľko mesiacov. Stiahnutie z Iraku Bush zatiaľ nepripúšťa. "Pri pohľade na výzvy môže byť lákavé povedať, že najlepšou voľbou je zbaliť sa a odísť domov. Následky pre americkú bezpečnosť by však boli ničivé," vyhlásil prezident vo včerajšom prejave k štvrtému výročiu invázie.
Sektárske zabíjanie v uliciach irackých miest je dnes na dennom poriadku. Svedčí o tom včerajšia séria výbuchov v meste Kirkúk, kde zahynuli desiatky ľudí. Desaťtisíce osôb boli násilne vysťahované zo svojich domovov alebo z obavy o holý život ušli za hranice. Podľa odhadov Spojených národov utiekli pred sektárskym násilím do cudziny dva milióny Iračanov. Ich druhým domovom sa stali hlavne Sýria, Jordánsko, Libanon a Egypt.
Nádej pre Irak
Nie všetko sa však v Iraku od pádu Saddáma Husajna zmenilo k horšiemu. Do krajiny prúdia miliardy dolárov a cítiť to aj na kvalite života Iračanov. Stúpla ťažba ropy a zisky z nej, hoci prísne strážené ropné ciele sú neraz terčom pokusov o útok zo strany extrémistov. Šesťnásobne sa zvýšilo množstvo vyrobenej elektrickej energie. Vlastnú telefónnu stanicu alebo mobil má dnes dokonca 16-krát viac Iračanov než pred marcom 2004.
Pomaly, ale isto sa stabilizuje situácia aj na irackej politickej scéne. Krajina zažila už aj prvé demokratické voľby. Irak má kurdského prezidenta, šiitského premiéra a sunnitského viceprezidenta. Veľkú moc však stále majú v rukách náboženskí lídri. Radikálny šiitský duchovný Muktada Sadr je prakticky neobmedzený vládca v dvojmiliónovej bagdadskej štvrti Sadr City a má silný vplyv aj na premiéra Malíkího. Komunikácia medzi politickými zástupcami šiitov, sunnitov a Kurdov je síce niekedy ťažká, všetky strany však začínajú chápať, že cesta k mieru vedie iba tadiaľto. A aj keď sa občas ozývajú hlasy volajúce po rozdelení Iraku na tri časti, politickí lídri takéto úvahy odmietajú. Veria, že čoskoro aj nad Irakom začne opäť svietiť slnko.