Na Veľkonočnú nedeľu si v Dubline netradične veľkou vojenskou prehliadkou Íri pripomenuli 90. výročie povstania, ktoré sa stalo základom vyhlásenia nezávislosti krajiny od Veľkej Británie v roku 1922.
Povstanie v roku 1916 sa začalo na Veľkonočný pondelok a po obsadení kľúčových budov v Dubline vyhlásili Írsku republiku. Britská armáda po ťažkých bojoch revoltu potlačila. Vláda v Londýne nebrala na nič ohľad, pretože povstanie Írov prišlo v čase ťažkých bojov na frontoch prvej svetovej vojny. Porážka írskych nacionalistov donútila zmeniť taktiku. Povstalci založili Írsku republikánsku armádu (IRA) a politickú stranu Sinn Féin.
Poslanci za Sinn Féin úplne verejne presadzovali samostatnosť Írska v dolnej komore britského parlamentu, avšak IRA začala gerilový spôsob boja vrátane teroristických útokov na britské úrady. K vyhláseniu čiastočnej nezávislosti od britskej koruny došlo až v roku 1922 po dvoch ťažkých vojnách -- najprv s britskými špeciálnymi jednotkami Black and Tans a potom po krutej občianskej vojne medzi katolíkmi bojujúcimi za samostatnosť Írska a protestantmi, ktorí boli lojálni voči Londýnu.
Írska otázka má však svoje korene ešte hlbšie v histórii, keď v roku 1801 zákonom o únii (Act of Union) došlo k vytvoreniu jednotného štátu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska. Súčasne centrálna vláda v Londýne zrušila írsky parlament a samosprávu krajiny. Zákon o samospráve (Home Rule) bol síce obnovený v roku 1914, no začiatok svetovej vojny odložil jeho platnosť.
Napätie medzi separatistami zo Sinn Féin, ktorých viedol Eamom de Valera, a britskou administratívou prerástlo do už spomínaných dvoch vojen. De Valera odmietol mierové usporiadanie, ktoré ponechalo Ulster, severnú časť ostrova, ako provinciu Veľkej Británie a v južnej časti vznikla Írska republika ako britské domínium. Až po tvrdej kampani Eamona de Valeru sa v roku 1937 podarilo vyhlásiť úplnú nezávislosť Írska. Počas druhej svetovej vojny Írsko zostalo neutrálne a štyri roky po jej skončení vystúpilo aj z Commonwealthu.
Teroristické útoky IRA na britské úrady, kasárne a civilné objekty v celej Veľkej Británii v 70. a 80. rokoch boli známe svojou krutosťou, podobne ako faktická občianska vojna medzi katolíkmi a protestantmi v provincii Ulster. Teror vyvrcholil útokom na sídlo britského premiéra vo februári 1991. Odkaz IRA je v tomto zmysle nelichotivý -- kombinácia mučeníctva, pašovania zbraní, politiky, teroru a propagandy -- toto sa stalo typickým pre terorizmus na celom svete.
Protestanti, ktorí odmietali odtrhnutie od Británie, však takisto neváhali a zakladali paramilitárne jednotky, ako napríklad Ulsterská obranná asociácia, Ulsterskí bojovníci za mier či Komando Červená ruka. Navyše, konanie členov týchto unionistických teroristických skupín tolerovali britské jednotky v Severnom Írsku, či dokonca sa priamo či nepriamo podieľali na vyše 30 politických vraždách. Smutne známou sa stala pomocná policajná jednotka B-Specials, ktorá násilným spôsobom zasahovala do demonštrácií katolíkov.
Írska otázka aj v súčasnosti komplikuje vzťahy medzi vládou V. Británie a írskou vládou v Dubline. Napriek významnej dohode z Veľkonočného piatka (10. 4. 1998), keď zástupcovia obidvoch znepriatelených strán podpísali dohodu o budúcom usporiadaní Severného Írska, došlo v auguste toho istého roku k fatálnemu teroristickému útoku v severoírskom mestečku Omagh. K atentátu sa prihlásila tzv. Pravá IRA, ktorá odmietla Veľkonočnú dohodu.
Od konca roku 2000 prebehlo postupné odzbrojovanie IRA, v severoírskom vládnom kabinete okrem unionistov sedia aj zástupcovia Sinn Féin, avšak k zásadnému naplneniu Veľkonočnej zmluvy z roku 1998 zatiaľ nedošlo. Trpezlivosť dochádza aj vládam v Dubline a Londýne, a tak Tony Blair a Bertie Ahern minulý týždeň vyzvali vládu v provincii Ulster, aby konečne začali konať. V opačnom prípade im v krátkom čase hrozí rozpustenie.