Žije sa tu ťažko, ale umierať sa nesmie, hovoria obyvatelia sibírskej dediny Suranovo odvtedy, odkedy im zakázali prepravovať nebožtíkov vlakom. V obci ležiacej na trati Tajga-Tomsk na hranici Tomskej a Kemerovskej oblasti kedysi žili stovky ľudí, ale teraz má len 96 obyvateľov.
Dedina vznikla v roku 1896 ako železničná stanica na stavbe Transsibírskej magistrály. Prví obyvatelia prišli od rieky Sury, čo je prítok Volgy. Pôvodne sa osada volala Suranovo, napísal portál Newsru.com.
Keď sa rozpadol miestny sovchoz (štátny statok), v dedine nebola žiadna práca. Z civilizačných výdobytkov zostala len satelitná televízia, ale ani tu nemajú všetci. Sanitky či hasiči sem nejazdia, pretože do dediny nevedie žiadna cesta, a tak odmietajú prísť pod akoukoľvek zámienkou.
V zime je to ešte horšie. Z ciest v dedine sneh neodpratávajú, a tak je Suranovo od novembra do marca pod snehom. Keď niekoho musia pochovať, ľudia vláčia nebožtíka na saniach cez záveje za dedinu, kde nie je ani poriadny cintorín a hroby sú hneď pri obytných domoch.
Ale aby mohli zosnulého pochovať, musí telo najprv prehliadnuť lekár a vystaviť úmrtný list. Dedina je však prakticky odrezaná od sveta, cestu sľubujú postaviť už 40 rokov.
Do civilizácie je možné dôjsť len po železnici a preto miestni vozili nebožtíkov vo vagónoch prímestských vlakov do najbližšieho mesta, ktoré sa volá Tajga (v Kemerovskej oblasti). Teraz je ale tento prevoz neprípustný. Vlani v máji, keď našli syna Ľudmily Lebedevovej zmrznutého pri škole, policajti dopravili nebožtíka na lekársku prehliadku vlakom. Ale niekto z cestujúcich spísal sťažnosť, a tak nebožtíkom spiatočnú cestu po železnici zakázali.
Dedinčanom zo Suranova ostáva posledná možnosť: objednať si motorovú drezinu, na ktorú sa musí prinajmenšom deň čakať - pokiaľ však objednávke železnica vyhovie.
Dedina sa vyľudňuje
"Raz človek od nás zomrel v nemocnici v Tomsku. Požiadali starostku, aby sme si odviezli telo, ale drezinu nám nedali. Telefonoval som gubernátorovi asi štyridsaťkrát, ale zakaždým bolo obsadené. Čo som mal robiť? Najali sme auto, doviezli telo do najbližšieho mesta a odtiaľ sem nákladiakom. Stálo to cez 12-tisíc rubľov. Žije sa u nás ťažko, ale umierať sa nesmie," hovorí Sergej Šaričov.
V dedine kedysi bývala škola, desaťtriedka. Od prvého do deviateho ročníka bolo po dvoch triedach a desiata trieda bola jediná. V každej triede bývalo 25 až 30 žiakov. Dnes sa v škole učí len 17 detí.
Bývala tu aj pekáreň. Ale keď vyhorela stanica, pekáreň zavreli. Prichádzajúci musia vystúpiť na malom nástupišti. O kúsok ďalej stojí nevzhľadná budova, ktorá predtým patrila výpravcovi. Tu je teraz jediný obchod v dedine.
Kedysi mávali dedinčania i ordináciu prvej pomoci. Teraz doktori pomaly nie sú ani v najbližšom meste, špecialisti tam dochádzajú z Kemerova.
Čakajú na cestu
Železnica predstavuje jednu z mála pracovných príležitostí. Ale všetci mladí zo Suranova odchádzajú, dedina starne a starčekovia sotva udržia v rukách náradie. Kedysi sa v okolí vyskytovali aj ďalšie dediny: Svetlá a Bereuzovka, bývala tú píla, kam zvážali drevo. Teraz je všetko opustené.
"Pozeráš sa na správy (v televízii) a stále sa tam bojuje a bojuje. Ukrajina, alebo ešte niekto ďalší nás napadá. O zahraničnej politike je toho veľa, ale o domácej ... Kto nás potrebuje?" pýta sa osemdesiatročná penzistka Tamara Makrušinová.
"Čakáme, až sa postaví cesta. Gubernátori sa striedajú, ale my všetci čakáme na cestu, ktorú sľubujú každý rok," vzdychá.
Sedemdesiat sedemročný Grigorij Kolčanov dodáva, že v dedine už nie je ani voda: "Obecnú vodu nečistia, nefiltrujú a niekedy z nej lezú červy."
V dedine je veľa opustených domov. Mnoho rodín odtiaľ odváža starých ľudí len preto, že sa im nemôžu dovolať.