Muhí Abdul Husajn Mashádí sa už dobrú chvíľu chveje za čiernou oponou. Saddám Husajn, raz postávajúci na pódiu bagdadskej konferenčnej sály, o chvíľu zas sediaci pred stolom so štyrmi mikrofónmi, sa totiž práve rozohnil. Z toho, čo hovorí, štyrom stovkám prítomných členov rady revolučného velenia tuhne krv v žilách. Podlé sily snujú v krajine úklady, oznamuje nový prezident. Komplot proti nemu je na programe dňa. A zradcovia -- prednáša štýlom prísneho univerzitného profesora -- sedia tu v sále.
Tieto slová sú dohodnutým znamením. Mashádí, generálny tajomník rady, vychádza pred oponu a začína hovoriť. Najprv obviní sám seba a vzápätí ukáže na ďalších šesťdesiat "sprisahancov". Stráže ich okamžite odvádzajú. Saddám si utiera slzy a ešte raz opakuje mená zradcov. Tí, čo zostali, začínajú tlieskať. Najprv nesmelo, potom silnejšie, so zrejmým uľahčením. Je 18. júl 1979. Začína sa Saddámova éra.
V ďalšom období svoj princíp tvorivo obmieňa. Zločiny už nepácha v tajnosti, práve naopak, svedkov zločinov navyše mení v komplicov. Kto je komplic, ten sa nebúri. A kto patrí k rodine, ten si rebéliu takisto dobre rozmyslí. Pri budovaní bezpečnostných síl sa diktátor plne spolieha na svoj kmeň Bú Násir. Pokiaľ ide o svojich elitných vojakov, verí zase v lojalitu tých, čo pochádzajú z jeho rodného mesta Tikritu. Osobitné jednotky Republikánskej gardy, slúžiace výhradne ochrane prezidenta, dostávajú privilégiá -- i dvojnásobný žold. Skutočnú dôveru však Saddám Husajn neprechováva k nikomu. Dôstojníci rotujú v ročnom cykle, aby sa nemohli tvoriť sprisahanecké bunky.
"Saddám sa spolieha na spolupatričnosť ku kmeňu a rodine, spolieha sa na hrdosť," hovorí Scott Ritter, v druhej polovici 90. rokov vedúci skupiny zbrojných inšpektorov OSN v Iraku. Z tohto dôvodu je aj skeptický k tvrdeniu, že Republikánska garda sa v prípade vojny obráti. "Možno nie sú najlepšími vojakmi," hovorí niekdajší príslušník vojenského námorníctva. "Ale budú bojovať až do konca."
Scenáre zániku Husajnovho impéria -- od puču nespokojných dôstojníkov až po dobrovoľný exil -- sú preto čírymi špekuláciami. Pretože aj keby sa našla nejaká krajina, ktorá by bola ochotná prichýliť ho: Husajnovo zmýšľanie hovorí proti tichému odchodu. Vždy, keď bol pod tlakom, ožil. Psychicky i fyzicky. Tento 188 centimetrov vysoký muž, na ktorom sto kilogramov váhy aj tak sotva vidieť, v takom prípade vždy zoštíhlie. "Čím je Saddám štíhlejší, tým je väčšia aj kríza," hovorí o týchto metamorfózach jeden z jeho životopiscov. Kto tohto človeka zažil v časoch najväčšej tiesne, je prekvapený jeho uvoľnenosťou a vonkajším pokojom. "Bez kríz Saddám nemôže žiť," dodáva Kurd Fuád Husajn, ktorý sa osobou irackého prezidenta zaoberá už vyše tridsať rokov.
A práve to je póza, ktorú si Saddám cieľavedome kultivuje. Jeho skutočný obraz v spoločnosti nezatienia ani obrovské nadživotné portréty, ktoré vidno po celom Bagdade. Saddám je krízový manažér, vojnový hrdina v uniforme a so zbraňou v ruke. Je to zvláštna zmes strachu a rešpektu, ktorú voči svojmu vodcovi pociťujú mnohí Iračania. Preto ani tí najchudobnejší medzi najchudobnejšími svojho prezidenta nikdy nevinia z vlastnej biedy. V tomto nepriateľskom svete je Saddám svetlou postavou, ktorá zachraňuje hrdosť Iraku -- pred Američanmi i Izraelčanmi, pred Britmi i mnohými arabskými susedmi.
No predsa, aj on má strach -- žije biedny život večného štvanca medzi svojimi šesťdesiatimi palácmi, medzi desiatkami ochutnávačmi jedál, medzi možnými zradcami z radov rodiny. Žije, aby prežil. To je jeho cieľ. (hn/gaf)