Ulice plné trabantov a wartburgov. Fotoaparáty Praktika a Pentacon, zábavná šou Ein Kessel Buntes. Plastové lyžičky, ktoré sa rozpúšťajú v šálke horúcej kávy, presne ako vo filme Pelíšky. Prázdniny v tábore na ostrove Rujana a listová družba s pioniermi z východného Berlína či Drážďan. Také sú spomienky nejedného z nás, keď sa vráti o 20 rokov späť. Do čias Nemeckej demokratickej republiky.
Dnes už z týchto "pokladov" svojej doby nezostal kameň na kameni. Z ulíc zmizli trabanty, wartburgy aj motocykle Simson. Nahradili ich najnovšie mercedesy, audiny či bavoráky päťkového radu. Podobne ako u nás, ani tu nie je výnimkou mladík v Porsche Carrera, ktorý sa stodvadsiatkou preháňa nočnými ulicami Lipska. Pred dvomi desaťročiami niečo nepredstaviteľné. Rovnako ako to, že dnes má auto deväť z desiatich východonemeckých domácností.
Keď bezradne pátram aspoň po jednom dvojtakte, Nemci na mňa nechápavo pozerajú. Čudujú sa ešte viac, keď im spomínam, že u nás je taký dobrý ročník trabanta cenným a najmä drahým zberateľským artiklom, za ktorý sa platia aj tri tisícky. Samozrejme, v eurách. Úplne ich dorazím informáciou, že každý rok sa koná veľká "tour de trabants" po Slovensku. "Choď do Zwickau, kde sa tieto monštrá vyrábali. Tam ich máš na obrovskej ploche tisícky. Môžeš si ich zobrať, koľko chceš. Najradšej ich všetky vystreliť na Mesiac," hovorí mi pri pohári saského piva Ur Krostitzer päťdesiatnik Werner Lange.
Veľké sťahovanie národov
Werner je presne to, čo si našinec predstaví pod pojmom typický Nemec. Sebavedomý, zdravo drzý muž, niečo medzi Thomasom Gottschalkom, Franzom Beckenbauerom a Bertim Vogtsom. Rodák zo západonemeckého Bielefeldu, v mladosti pouličný grázel a účastník násilných demonštrácií, neskôr reklamný a umelecký fotograf. Po páde Berlínskeho múru vycítil svoju šancu a odišiel na Východ. Dnes žije s mladou priateľkou v priestrannom byte v luxusnej štvrti Lipska a šéfuje úspešnej mediálnej agentúre.
Takýchto prípadov sú vo východnom Nemecku tisíce. V piatich nových spolkových krajinách sa pre "wessis", ako na východe označujú západných Nemcov, otvorili obrovské možnosti. Najlepšie to dokumentujú štatistiky -- po zmene režimu sa takmer 100 percent "majetku východonemeckého ľudu" ocitlo v súkromných rukách. Časť podnikov skrachovala a bola rozkradnutá, zvyšok sa sprivatizoval. Z toho až 95 percent ovládli ľudia mimo východného Nemecka. Samozrejme, drvivá väčšina boli západní Nemci. Prílev investícií sa pritom každý rok zvyšuje. "Zo Západu putuje do východných spolkových krajín 160 miliárd eur ročne. Mnohé firmy expandujú na Východ, presúvajú sem svoje sídla," tvrdí Werner. Je len jedným z milióna západných Nemcov, ktorí sa po páde železnej opony presťahovali na Východ. Sťahovanie opačným smerom je ešte výraznejšie. Od roku 1990 odišli na Západ tri milióny "ossis". Lákajú ich vyššie platy a väčšie možnosti uplatnenia na pracovnom trhu.
Ako domček z karát
Po páde múru začali východní Nemci úplne od piky. Socialistické plánovanie sa zrútilo ako domček z karát. Východ začal zaplavovať kvalitný tovar zo Západu. Ten si "ossis" mohli dovoliť aj vďaka vládnemu rozhodnutiu, že východonemecké marky im za západné vymenia v pomere jedna k jednej. Podniky navyše prišli aj o trhy v spriatelených socialistických krajinách a prestali byť konkurencieschopné. Mnoho firiem skrachovalo zo dňa na deň. Zamestnanci prišli ráno do práce a dozvedeli sa, že sú na dlažbe. V továrňach zostali tisíce súčiastok šijacích strojov, fotoaparátov či automobilov, o ktoré nikto nemal záujem. Škoda nechať ich napospas osudu. Nejeden zamestnanec si tak priniesol domov napríklad 500 puzdier od fotoaparátov Praktika.
Na mieste bývalých socialistických fabrík vyrástli nové podniky, v drvivej väčšine so zahraničným kapitálom. Už 15 rokov stojí na mieste bývalého bitúnku v Lipsku sídlo Stredonemeckej televízie. "Keď som sem začiatkom 90. rokov prišiel, pripadal som si ako v hororovom filme. Všade plno krvi, na zemi ležali kusy mŕtvych zvierat," hovorí mi nad pohárom tmavého nemeckého piva Kölsch hlavný intendant televízie Hans-Jochen von Treskow. Aj tak vyzeral prechod z plánovaného hospodárstva na trhovú ekonomiku. Vtedy v NDR.
Svadba? Len to nie!
Napriek rýchlemu rastu hospodárstva a výdatnej pomoci zo Západu sa východným Nemcom ani dnes nežije práve najľahšie. Nezamestnanosť tu dosahuje 18 percent, teda dvakrát viac než v západných spolkových krajinách. Mladí ľudia odchádzajú na Západ, naopak, nejeden západný dôchodca si chce na Východe užívať vysoký dôchodok a lacnejší život. Výsledkom je výrazné starnutie obyvateľstva.
V budúcnosti to pritom bude ešte horšie. Od roku 1990 sa pôrodnosť znížila o polovicu. Zatvorili sa mnohé škôlky a školy, mladé páry sa prestávajú sobášiť. "Mám veľa kamarátok, ale vydali sa zatiaľ iba dve. Ostatné žijú s partnermi, majú deti a sú spokojné. Vydávať sa nepotrebujú, načo aj? Väčšina manželstiev sa u nás aj tak končí rozvodom," presviedča ma 25-ročná blondínka Sabine Költschová z Lipska a odpije si z obľúbeného piva Diesel. Vždy presná, spoľahlivá a pragmatická. Vzor mladej Nemky súčasnosti.
Začudovane krúti hlavou, keď jej hovorím, ako to funguje na Slovensku. Nechápe, že u nás sa mladí ľudia zadlžia na celý život, aby mali vlastnú strechu nad hlavou. "Tu také niečo neprichádza do úvahy. Väčšina ľudí prežije celý život v nájomných bytoch. Keby si kúpili vlastný, veľmi by im to skomplikovalo život. My sa často sťahujeme za prácou do iných miest. Ale, samozrejme, aj ja snívam o vlastnom rodinnom dome, tak ako každý," pripúšťa Sabinchen a mne sa zdá, že som v jej ľadovomodrých nemeckých očiach na zlomok sekundy konečne zbadal záblesk túžby a snov.
Mraveniská v centrách miest
Bývalí "dederáci" dnes žijú úplne iným životom než pred 20 rokmi. Umelohmotné výdobytky socialistickej vedy upadli do zabudnutia. V obchodoch už sotva nájdete nylon, elastické závesy či záclony z populárneho dederonu. Minulosť im pripomínajú len zvyšky Berlínskeho múru, ktoré si ponechali ako memento pre budúce generácie.
Z miest pomaly miznú staré komunistické stavby. Nahrádzajú ich moderné centrá, ale rekonštruujú sa i pôvodné stavby, ktoré boli pre bývalé režimy nepohodlné -- kostoly, synagógy, historické budovy. Centrum nejedného východonemeckého mesta pripomína obrovské rozostavané mravenisko. Platí to aj o Lipsku, kde priamo v centre zbúrali komunistickú univerzitu, postavenú v 70. rokoch. Na jej miesto sa vráti replika pôvodnej budovy univerzity i s kostolom, ktorý napriek masovým protestom nechal zbúrať bývalý prvý tajomník východonemeckých komunistov Walter Ulbricht, pôvodom lipský stolár.
Ešte výraznejší je stavebný ruch vo východnom Berlíne. Aj takmer 20 rokov po páde Berlínskeho múru je turistovi stále jasné, v ktorej časti metropoly sa nachádza. Jedno z námestí, ktoré na nepoznanie zmenilo svoju tvár, je Potsdamer Platz. Za pár rokov na ňom vyrástli obrovské polyfunkčné centrá, kde našli svoje sídlo popredné svetové koncerny.
Kšefty so spomienkami
Aj tu sa však nájdu špekulanti, ktorí sa chcú priživiť na "ostalgii", ako v Nemecku označujú ľútosť za starými dobrými časmi. Vo východnom Berlíne, priamo pred Brandenburskou bránou, cez ktorú viedol nenávidený múr, postáva na stráži vojak v sovietskej uniforme a so sovietskou zástavou v rukách. Keď naňho spustíte po rusky, zakýva len hlavou a odpovie vám po anglicky: "Jedna fotka, jedno euro." Po zaplatení a cvaknutí fotoaparátom vám ochotne vystaví jednodňové vízum do západného Berlína. To je dnes už našťastie len kurióznou a inak celkom nepotrebnou spomienkou na časy nedávno minulé.
Tento týždeň uplynulo 17 rokov odvtedy, ako sa západní a východní Nemci 3. októbra 1990 opäť spojili v jednom štáte. Paradoxy na východnej strane hranice dnes predstavuje Dobové múzeum v Lipsku. Takmer 2 500 exponátov je v ňom živou pripomienkou, ako sa žilo za oných čias v NDR. Nápisy na obchodoch typu Dnes tovar nemáme či väzenské miniautíčko tajnej služby Stasi s piatimi klietkami pre odporcov režimu pripadajú v roku 2007 skôr ako zlý sen než realita, ktorú sme denne zažívali aj my v Československu. "Hoci mnohí by na túto kapitolu nemeckej histórie najradšej zabudli, aj toto je súčasť našich národných dejín," vysvetľuje počas hodinovej prehliadky múzea sprievodkyňa Karin Conradová.