Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
15.06.2020, 18:30

“Keď vidia tábory ako je Moria, zdá sa im neuveriteľné, že ľudia v Európe žijú v takých zlých podmienkach”

Kým u nich doma im hrozia napríklad teroristické útoky, v Európe ich prežívanie v tábore zabíja postupne, deň po dni, hovorí humanitárna pracovníčka Sonia Nandzik. Aby utečencom pomohla, založila nadáciu ReFOCUS Media Labs, ktorá sa venuje vzdelávaniu marginalizovaných komunít v zručnostiach, s ktorými sa uplatnia na trhu práce.

“Keď vidia tábory ako je Moria, zdá sa im neuveriteľné, že ľudia v Európe žijú v takých zlých podmienkach”

Riadite organizáciu ReFOCUS Media Lab, ktorá sa venuje vzdelávaniu utečencov. Ako ste sa k tejto práci dostali?

Refocus začal ako platforma pre storytelling, teda rozprávanie príbehov utečencov a migrantov. Dnes sa venuje aj vyučovaniu mediálnych zručností. 

Vyštudovala som politológiu, sociológiu a medzinárodné vzťahy. Pracovala som pre politikov a neskôr v Európskom parlamente. Ale bola som vyčerpaná a nechcela som v tejto práci pokračovať. V roku 2016 som v tejto práci skončila a rozhodla som sa ísť pomáhať na srbsko-maďarskú hranicu. V Srbsku som pracovala so skupinou dobrovoľníkov, rozdávali sme utečencom jedlo. Bol to však zásadný obrat v mojom živote, uvedomila som si, že sa chcem venovať humanitárnej práci. Myslím si, že práve to je výzvou našej generácie. Moji starí rodičia prežili druhú svetovú vojnu, moji rodičia zase komunistický režim. Výzvou mojej generácie je utečenecká kríza. Nikdy som nevidela nič podobné ako to, čoho som bola svedkom na hranici.

Práca s utečencami bola bodom, z ktorého pre mňa nebolo návratu späť. Rozhodla som sa plne venovať humanitárnej práci a presťahovala som sa do Grécka. S mojím snúbencom Douglasom Hermanom sme založili prvú organizáciu, ktorá sa volala 1976 km: práve to je počet kilometrov z Aleppa na Grécku pevninu. Potom sme šli do Bangladéšu, Maroka, Španielska a Srbska. Chceli sme verejnosť scitlivovať v tejto téme a dať hlas aj samotným utečencom. Nahrávali sme podcasty, videá, blogy. Ale chceli sme robiť viac. Rozhodli sme sa venovať sa mediálnym zručnostiam. Zdalo sa nám, že v Grécku bolo v tom čase málo projektov pre teenagerov a mladých dospelých. Tak vznikol ReFOCUS.

Ako ReFOCUS funguje?

Program je rozdelený na semestre. Účastníkom vysvetlíme, aké časti mediálnych programov pokrývame: najskôr sa učíme fotografiu, potom video, kamerovanie, strih audio súborov, informatiku. Potom od nás aj od nášho amerického partnera dostanú certifikát. Následne môžu začať pracovať na svojich vlastných projektoch. Sústreďujeme sa najmä na video a strih, snažíme sa o to, aby si účastníci vybudovali vlastné portfolio. S týmito zručnosťami môžu pracovať aj medzinárodne, vybudovať si “freelance” kariéru na voľnej nohe. A mnohí sú v tom veľmi šikovní.

Minulý rok sme tiež s našimi študentmi nakrútili dokumentárny film o úmrtiach v Stredozemnom mori. Väčšinu členov štábu tvorili utečenci. Rozprávali príbehy, ktorými si sami prešli. Film sa volá “Even After Death” a mal mať premiéru v Haagu v marci tohto roku, kvôli koronakríze ju museli odložiť. Pre našich študentov to bol významný projekt. Je veľmi smutné vidieť, že takí šikovní a talentovaní ľudia sú stále uviaznutí v táboroch v Grécku a nemôžu teraz verejne vystupovať ani reprezentovať svoje umenie na medzinárodných festivaloch.  

Akú úroveň mediálnych zručností utečenci zväčša majú, keď prichádzajú do Grécka?

Toto sa v posledných rokoch veľmi mení. Vidíme prichádzať stále viac a viac negramotných ľudí. Niektorí nevedia hovoriť či písať po anglicky, niektorí nevedia písať ani vo svojom rodnom jazyku. Mnohí prichádzajú zo Sýrie, čo bola kedysi pomerne bohatá krajina. Pred pár rokmi sme videli prichádzať lekárov či právnikov, takmer každý, kto prišiel, vedel aj po anglicky. Dnes je to zriedkavejšie. Mnohí ľudia s dobrým vzdelaním či kontaktmi v zahraničí zo Sýrie utiekli už dávno. Dnes vidíme prichádzať najmä zraniteľnejšiu populáciu: ľudí, ktorí nemajú peniaze a nepodarilo sa im odísť skôr.

Taktiež vidíme mnoho afganských utečencov, ktorí utiekli pred vojnou a terorizmom. Mnohí sú aj veľmi traumatizovaní, čo ovplyvňuje aj ich schopnosť učiť sa. V mojom programe mám napríklad jedno úžasné dievča z Afganistanu, má 17 rokov. Do Grécka prišla spolu s mamou. Keď sa zapísala na naše hodiny, potrebovali sme, aby nám jej mama podpísala formulár, keďže dcéra je stále neplnoletá. Ale ukázalo sa, že mama nevie čítať ani písať. Bola veľmi hrdá na to, že dcéra navštevuje naše hodiny a bola by podpísala čokoľvek, bez toho, aby tomu vôbec rozumela. Myslím, že ak by táto rodina ostala v Afganistane, toto dievča by bolo pravdepodobne negramotné a podobne ako aj jeho mama by nemohlo dostať vzdelanie. Dnes sa môže vzdelávať len preto, že rodina odišla.

Ľudia si tiež začínajú uvedomovať, že budú v táboroch musieť stráviť dlhý čas. Jednému z našich študentov trvalo dva roky, kým dostal azyl. Bol to pritom veľmi dobre zdokumentovaný prípad, kde mal právo dostať azyl, navyše mal aj malé deti. Celý prípad mal byť spracovaný veľmi rýchlo. Napriek tomu to trvalo dva roky. Iným utečencom to trvá aj omnoho dlhšie. Je to strašné a podmienky v táboroch ako Moria sú katastrofické. Utečenom však zdôrazňujeme, že počas tohto dlhého obdobia musia investovať do svojej budúcnosti.

Ako si utečenci neskôr hľadajú prácu? Ako si dokážu vybudovať kariéru na voľnej nohe?

Hľadanie práce je veľmi náročné. Niekedy im v Európe uznajú diplomy, inokedy sa musia naučiť nový jazyk. Ak napríklad niekto pracuje ako právnik v Iraku, jeho znalosť práva nemusí byť v Európe relevantná. Snažíme sa však spolupracovať s ľuďmi, organizáciami a firmami, ktoré by dali utečencom šancu, čo je niekedy celkom ťažké. Máme však aj pozitívne príklady, napríklad s mimovládnymi organizáciami, ktoré využili služby fotografov-utečencov. Práca na voľnej nohe je vždy náročná, máme však už dvoch ľudí, ktorí skončili náš program a takouto kariérou sa živia. Iný utečenec zase urobil dokumentárny film pre BBC a neskôr sa mu ozvali aj iné médiá. 

Aká je situácia utečencov, ktorí chcú zostať žiť v Grécku? Ako prebieha ich integrácia?

Ak požiadajú o štatút utečenca v Grécku a dostanú ho, musia podľa európskeho práva ostať žiť v Grécku. Programov pre integráciu utečencov je však pomerne málo. Utečencom pomáhajú napríklad s hľadaním ubytovania a podobne, momentálne však majú úplne preplnené kapacity. Systém je dnes nastavený tak, že ak raz človek dostane štatút utečenca, mal by do šiestich mesiacov opustiť utečenecký tábor. Teraz sa to možno kvôli koronakríze predĺžilo, stále to však ostáva problémom. Je to ťažké obzvlášť pre tých, ktorí nemajú kam ísť a ocitnú sa potom na ulici. 

Ak utečencom v Európskej únii nie sú uznané diplomy, ocitajú sa v tzv. “sivej zóne”. Pracujú často načierno, napríklad zbierajú pomaranče, olivy, či vykladajú tovar v supermarketoch. Ale mnohí sa stretávajú aj s problémami. Napríklad ich agentúry oklamú a nevyplatia im peniaze. Mnohí sú však ochotní pracovať aj načierno, pretože potrebujú pomôcť sebe i svojim rodinám. Aj preto je dôležité dať im schopnosti, ktoré by vedeli reálne využiť.

Pomáhajú utečenci v táboroch jeden druhému?

Tak, ako všade, aj v táboroch sú dobrí aj zlí ľudia. Väčšina utečencov, ktorých poznám, je veľmi vďačná za akúkoľvek pomoc a podporu. Počas koronakrízy si mnohí medzi sebou pomáhali, šili masky, nosili si vodu či jedlo. Ale vyskytlo sa aj mnoho problémov, obzvlásť v táboroch, ktoré boli úplne uzatvorené. Ak sa v táboroch vyskytnú napadnutia či útoky, utečenci sa síce možu sťažovať napríklad na polícii, no ich sťažnosti často nie sú vypočuté.

Je pre nich život v Grécku úplne iný, než aký si predstavovali?

Smutnou pravdou je, že ich život v Grécku je väčšinou úplne iný, než aký si vysnívali. Keď prídu do Grécka, najskôr sa potešia, no potom vidia tábory ako je napríklad Moria, a zdá sa im neuveriteľné, že ľudia v Európskej únii môžu žiť v takých zlých podmienkach. Mnohí povedia, že ak by mali prísť druhýkrát, dobre by si to premysleli. To neznamená, že by neprišli - väčšina z nich uteká pred vojnou a extrémnou brutalitou. No potom povedia, že kým v Afganistane dôjde k teroristickému útoku, v Európe ich prežívanie v tábore zabíja postupne, deň po dni. Tábor Moria sa stal nebezpečným, násilným a zúfalým miestom, kde si utečenci musia strážiť vlastnú bezpečnosť od rána do večera.

Ako to v týchto chvíľach vyzerá na takzvanej východnej Stredozemnej ceste?

Väčšina utečencov prichádza cez morskú hranicu, na Lesbos, Samos a Chios. Ľudia prechádzajú aj pozemnou hranicou medzi Tureckom a Gréckom, v regióne Evros. Je to veľmi nebezpečná hranica: mnohí ľudia sa utopia, keď sa snažia prekonať rieku Evros, alebo v nej umierajú na podchladenie.

V centrálnej časti Stredozemného mora až do tohto týždňa nepôsobili žiadne záchranné lode a je pravdepodobné, že sa tam mnoho ľudí topí. Ako to vyzerá na východnej ceste?

Vzdialenosť medzi Tureckom a Gréckom je omnoho menšia, nie je to rovnaké ako cesta z Líbye do Talianska. Napriek tomu je to veľmi komplikované, pretože ľudia sa zvyčajne túto cestu snažia prekonať v noci, nemajú prístup k mobilným telefónom, lode sú vo veľmi zlom stave a často sú preplnené. Mnoho ľudí zachránia a nájdu až na poslednú chvíľu. Často ich nájde Frontex alebo Grécka pobrežná stráž. Podľa mojich informácii tam teraz pôsobí len jedna loď, ktorá má skôr monitorovaciu funkciu. Napriek tomu, že situácia v Turecku nie je ako tá v Líbyi, stále tam dochádza k mnohým porušovaniam ľudských práv.

Topia sa tam ľudia aj napriek tomu, že vzdialenosť je menšia?

V rokoch 2016 a 2017 došlo k viacerým tragédiám. V súčasnosti k nim dochádza najmä na jeseň. Ľudia dnes vedia, že cesta cez more v zime je veľmi nebezpečná a mnohí to neriskujú. Ale napríklad na ostrove Lesbos je cintorín, na ktorom sú hroby s dátumami úmrtí mnohých obetí. 

Ako zo svojej pozície vnímate európske migračné politiky?

Od začiatku krízy som voči európskym migračným politikám veľmi skeptická. Ľudia hovoria, že počty utečencov v Európe sú veľmi vysoké, ale ja si myslím, že nejde o krízu množstva ľudí, ale skôr o krízu politickej vôle a štruktúr. Toto som si uvedomila najmä počas práce v Bangladéši. 

Bangladéš, chudobná rozvojová krajina, prijal 900-tisíc ľudí v priebehu troch mesiacov, keď boli prenasledovaní Rohingovia. Aj napriek ťažkostiam sa snažia niečo urobiť, pomôcť počas krízy. Európska únia je relatívne zjenotená organizácia s dobre fungujúcou štruktúrou. Je to najbohatšia jednotka na svete a má skvelé konexie. Myslím si, že ak krajiny ako Bangladéš dokážu prijať utečencov, my to dokážeme ešte lepšie. A to tu teraz chýba. Únia sa rozhodla preniesť zodpovednosť za migrantov na svoje susediace krajiny a na krajiny juhu Európskej únie, aby vykonávali jej “špinavú prácu.” Ale mnohí utečenci a migranti smerujú do iných krajín, ako napríklad do Nemecka, Rakúska či Francúzska. Vidím, že Európa si vo svojich južných krajinách vystavala veľmi veľký problém. Tiež si myslím, že Grécko a Taliansko potrebujú finančnú a štrukturálnu podporu. Viac krajín by za to malo prijať zodpovednosť. Mali by sme budovať štruktúry a pustiť viac utečencov aj do iných krajín. Ide o obrovskú krízu v oblasti ekonomiky, politiky i sociálnej dôvery. Krajiny na juhu Únie boli ponechané samy na seba a toto ovplyvní ich dôveru v Európsku úniu aj do budúcnosti. 

Ako toto všetko ovplyvnila koronakríza?

Veľmi. V utečeneckých táboroch zatiaľ nebolo zaregistrovaných veľa prípadov; na Lesbose boli zatiaľ diagnostikované štyri, ale išlo o ľudí, ktorí práve prišli, a ktorí bývali v staršom tábore, ktorý sa už roky nepoužíva. No i napriek tomu, že na Lesbose nie je veľa prípadov, tábory ostávajú v karanténe. Medzinárodné organizácie už vyjadrili obavy, ako to celé dopadne. Uzavrieť tábor Moria je čisto politické rozhodnutie, hrozba kovidu bude výhovorkou prečo ponechať tábory na Lesbose uzatvorené. Niektorí ľudia upozorňujú, že toto rozhodnutie je v rozpore s ľudskými právami, pretože by sme nemali bezdôvodne uzatvárať ľudí, ktorí sa ničím neprevinili. Ľudia prídu o možnosť využívať služby právnikov, chodiť do školy a podobne. Uzatvorenie táborov je zahanbujúce. Ľudské práva sa niekedy nedodržiavajú ani v krajinách Európskej únie.

Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia. 



Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.