„Mám jedenásť rokov, ale cítim sa, akoby som mala sto. Je to kvôli našej situácii – musím podporovať rodičov aj bratov, lebo nikoho nemajú,“ hovorí mladá Sýrčanka vo videu z dielne Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR). Jej krajina sa už roky zmieta vo vojne. Mladé dievča patrí k vyše 30 miliónom detí po celom svete, ktoré v roku 2019 nútene migrovali.
Tieto nútene presídlené deti predstavujú zhruba 40 percent zo všetkých ľudí donútených k migrácii – takmer 80 miliónov ľudí nebývalo kvôli vojne, násiliu, prenasledovaniu či porušovaniu ľudských práv vo svojich domovoch. Informuje o tom UNHCR pri príležitosti dnešného Medzinárodného dňa utečencov.
Pre predstavu: viac než polovicu všetkých ľudí nútených utiecť z domova vlani tvorili vnútorne presídlení ľudia. Čiže tí, ktorí opustia miesto, kde žijú, ale stále zostávajú v krajine svojho pôvodu.
Jedno percento ľudstva
Oproti roku 2018 sa počet ľudí nútených migrovať zvýšil o takmer desať miliónov. A oproti situácii spred desiatich rokov je násilím vysídlených ľudí takmer dvakrát viac. „Myslím, že sme dnes svedkami rekordného počtu nútene vysídlených ľudí… Predstavujú jedno percento ľudstva,“ hovorí Clementine Nkweta-Salami, riaditeľka UNHCR pre východnú Afriku, pre agentúru Reuters. „Každý 97. človek je násilím vysídlený,“ dopĺňa Nkweta-Salami.
K prudkému rastu prispeli aj hyperinflácia a politická kríza vo Venezuele – v roku 2019 odišlo z tejto juhoamerickej krajiny vyše 4,5 milióna ľudí, a to prevažne do susednej Kolumbie a do Peru. Ale napríklad aj na ostrovy Arubu či Curaçao v Karibiku.
To poukazuje aj na ďalší trend – väčšina nútene utekajúcich ľudí celosvetovo, konkrétne až 73 percent, sa usídlila v susediacich krajinách, len menej než tretina teda odchádza do bližších či vzdialenejších štátov.
Top hosťujúcimi krajinami sú chudobnejšie krajiny
Najviac utečencov pritom prijali Turecko, Kolumbia, Pakistan, Uganda a Nemecko. V roku 2018 bol poslednou krajinou v tejto päťke top hosťujúcich krajín Sudán, no venezuelský „exodus“ prispel k tomu, že Kolumbia prijala vlani dovedna 1,8 milióna utečencov a stala sa tak druhou krajinou s najväčším počtom prijatých ľudí na úteku.
Zmeny nastali aj v rebríčku krajín, ktoré hosťovali utečencov, ak čísla prerátame na počet obyvateľov. V roku 2018 bol relatívne najviac hosťujúcim štátom Libanon (každý šiesty obyvateľ krajiny bol utečenec), nasledovali Jordánsko a Turecko. Situácia vlani bola odlišná, a to opäť kvôli Venezuele – prvou krajinou s najväčším počtom utečencov na počet obyvateľov sa stal malý karibský ostrov Aruba, ktorý patrí Holandskému kráľovstvu. Nasleduje Libanon a po ňom opäť karibský ostrov Curaçao.
Zároveň ale platí, že v týchto číslach nie sú zarátaní palestínski utečenci, ktorých presuny monitoruje iná agentúra – Agentúra OSN pre pomoc palestínskym utečencom (UNRWA). Podľa nej bolo vlani 5,6 milióna utekajúcich ľudí z Palestíny, rok predtým to bolo 5,5 milióna. Väčšia časť z nich žije práve v Libanone, ďalšia časť v Jordánsku.
Utečencov (teda tých, ktorí z dôvodov ohrozenia života odišli do iných krajín a tie im priznali štatút utečenca) a Venezuelčanov zároveň až z 85 percent hosťovali krajiny globálneho Juhu. „Dnes vidíme dobrosrdečnosť a ľudskosť hosťujúcich komunít a krajín, ktoré sa častokrát samé musia vyrovnávať s ekonomickými a bezpečnostnými ťažkosťami. Dlžíme týmto krajinám vďaku, podporu a finančnú pomoc,“ povedal pri príležitosti Medzinárodného dňa utečencov generálny tajomník OSN António Guterres.
Konflikty, vojny či bezštátnosť
Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov zároveň uvádza, že za poslednú dekádu (2010 – 2019) nútene migrovalo približne sto miliónov ľudí a len zlomok z nich našiel adekvátnu pomoc.
Ako konkrétne dôvody vo svojej správe spomína množstvo kríz, okrem už spomínanej venezuelskej, sú to pretrvávajúce vojny a konflikty v Sýrii, Južnom Sudáne, Afganistane a masívny nútený exodus Rohingov z Mjanmarska do Bangladéša, keďže v Mjanmarsku dlhodobo čelia obrovskému nátlaku.
Viac než dve tretiny utečencov (spolu s Venezuelčanmi) pochádzali práve zo spomínaných piatich krajín – Sýrie, Venezuely, Afganistanu, Južného Sudánu a Mjanmarska. Rok predtým bolo v rebríčku týchto krajín Somálsko a Venezuelu vtedy masívny útek ľudí ešte len čakal.
Minulý rok sa zároveň 5,6 miliónom násilne vysídleným migrujúcim ľuďom podarilo vrátiť do ich domovov. Drvivú väčšinu z nich pritom tvorili najmä vnútorne vysídlené osoby. „Samozrejme, že sa podarilo viaceré konflikty uhasiť, a násilne vysídleným osobám sa podarilo vrátiť do svojich domovov. Počet nových a pretrvávajúcich konfliktov je však stále zďaleka vyšší. Okrem toho sa čoraz častejšie upriamuje pozornosť aj na takzvaných klimatických utečencov, ktorí prichádzajú o svoje miesto pre spokojný život v dôsledku zmeny klímy,“ vysvetľuje riaditeľka Ligy za ľudské práva Barbora Meššová.
Rok 2020 bude iný, pandémia mení aj migráciu
Počet nútených migrujúcich ľudí za tento rok prirodzene ešte nepoznáme, no už dnes vieme, že bol pre nich zatiaľ veľmi náročným.
Rok 2020 si budeme nepochybne asociovať okrem iného s rúškami a koronavírusom. Ten sa dotkol ľudí na planéte v rôznej miere – zatiaľ čo Slovensku sa v podstate vyhol oblúkom, aj v rámci našej krajiny existovali segmenty v spoločnosti, ktoré boli obzvlášť ohrozené (napríklad rôzne marginalizované komunity).
To isté platí aj vo svete. Najviac doľahla pandémia na tých najzraniteľnejších – a k nim patria aj utečenci a násilne presídlení ľudia.
„Pandémia pre nás všetkých priniesla výzvy, ktoré sme nečakali, a na ktoré sme neboli pripravení. Čeliť týmto výzvam v bezpečí našich domovov je niečo úplne iné ako byť na úteku, ďaleko od domova. Dodržať hygienické zásady, či pravidlá sociálneho dištancovania, zabezpečiť si testovanie alebo potrebnú zdravotnú starostlivosť, je v podmienkach utečeneckých táborov, alebo na ceste, v cudzej krajine a bez materiálnych podmienok, oveľa ťažšie alebo priam nemožné,“ objasňuje Meššová z Ligy za ľudské práva.
Generálny tajomník OSN Guterres uviedol, že utečenci sa na viacerých miestach počas pandémie zmobilizovali. „...od táborov v Bangladéši až po nemocnice v Európe, utečenci a utečenkyne pracovali ako sestričky, doktori a doktorky, vedci a vedkyne, učitelia a učiteľky a v rôznych ďalších oblastiach, kde sa starali nielen o seba, ale aj o hosťujúce komunity,“ tvrdí Guterres.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
