Keď v roku 2013 Rusko údajne rozmiestnilo niekoľko batérií taktických striel Iskander-M v Kaliningradskej oblasti, bol z toho poriadny rozruch.
Balistické strely s dostrelom 500 kilometrov odtiaľto môžu zasiahnuť prakticky akékoľvek miesto v Poľsku, ale tiež napríklad predmestie Berlína a doletia aj na Slovensko.
O sedem rokov neskôr je situácia diametrálne odlišná a treba dodať, že rapídne zložitejšia a pre Európu nebezpečnejšia.
Po desaťročia platná americko-ruská zmluva INF o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu s dosahom 500 až 5 500 kilometrov, ktorá eliminovala prakticky celú kategóriu jadrových zbraní, sa šmahom ruky rozplynula.
Rusko po anexii Krymu postupne preťalo kontinent od Arktídy k Sýrii dômyselným pásmom silno militarizovaných zón s takzvaným „odopretým prístupom“ a vyzbrojilo svoje sily novými ofenzívnymi raketovými systémami, ktoré pomyselnú „európsku mapu ohrozenia“ úplne prekreslili.
A zatiaľ čo strely Iskander nechala Moskva rozmiestniť odvtedy na ďalších miestach, pozornosť Západu sa v posledných mesiacoch upína predovšetkým k dvom novým ruským raketovým systémom Kaliber a SSC-8 patriacim podľa spravodajských služieb do donedávna „zakázanej“ kategórie strednej triedy.
„Rusko vníma svoje balistické strely ako známku či potvrdenie svojich schopností vyvinúť a produkovať sofistikované zbraňové systémy. Zároveň je ochotné ich vnímať ako prostriedok, ktorým sa primárne snažia štiepiť Alianciu,“ hovorí Petr Suchý, politológ a odborník na vývoj nukleárnych zbraní, ich kontrolu a odzbrojenie z Masarykovej univerzity v Brne.
Rusko podľa neho neváha využiť svoje raketové schopnosti ako nástroj pre ohrozovanie aj vydieranie hlavne nových členov NATO a partnerov. „Pokračuje v najlepšej tradícii Sovietskeho zväzu, ktorý bol tiež vnímaný ako Horná Volta s arzenálom superveľmoci,“ dodáva Suchý.
Slovenské územie zo všetkých smerov
Na strely s plochou dráhou letu 3M-14 Kaliber (v kóde NATO ako SS-N-30), odpaľované z bojových plavidiel a určené na údery na pozemné ciele (LACM), upozorňovala dôrazne spravodajská služba amerického námorníctva ONI (Office of Naval Intelligence) v podrobnom materiáli o schopnostiach ruského námorníctva už na sklonku roku 2015. Podobný materiál o ruskom vojnovom loďstve pritom predtým zverejnila naposledy v roku 1991.
Ruské námorníctvo krátko predtým demonštrovalo silu novej zbrane, keď v októbri 2015 odpálilo niekoľko desiatok takýchto striel zo Stredozemného a Kaspického mora na ciele v Sýrii zo vzdialenosti 1 800 kilometrov.
Predpovede analytikov, že strely Kaliber budú predstavovať flexibilnú platformu pre demonštráciu ruských ofenzívnych schopností i pre prípadné ohrozovanie susedných krajín s cieľom premietať svoju regionálnu moc a tiež pomáhať vrátiť Rusko do veľmocenského postavenia, ako avizoval ruský prezident Vladimir Putin, sa postupne napĺňajú.
Strely Kaliber sa postupne stávajú chrbticou ofenzívnych kapacít ruského námorníctva, ktoré by systémom v horizonte nasledujúcich rokov chcelo vyzbrojiť prakticky všetky svoje plavidlá. Od jadrových ponoriek, cez korvety a fregaty až po menšie platformy. Dnes je nimi vyzbrojených minimálne 20 plavidiel vrátane ponoriek. Všeobecne sa predpokladá, že strely môžu niesť aj jadrové hlavice.
S predpokladaným dosahom 1 500 až 2 500 kilometrov totiž hypoteticky môžu aj relatívne malé ruské bojové plavidlá odpáliť tieto strely na ciele prakticky po celej Európe bez toho, aby museli vôbec vyplávať z prístavov. Len pre predstavu, územie Slovenska alebo Česka je v dosahu z arktických oblastí, Baltu, Stredozemného, Čierneho i Kaspického mora.
Utajovaná a nakoniec priznaná
Druhou zo striel, ktoré budia v Aliancii, a nielen tam obavy, je ruská zo zeme odpaľovaná riadená strela s plochou dráhou letu (GLCM) s označením 9M729 novátor (v kóde NATO ako SSC-8 Screwdriver). S predpokladaným doletom až 2 500 kilometrov a možnosťou niesť jadrovú hlavicu.
Práve jej vývoj, testovanie a zavádzanie do výzbroje viedli k tomu, že USA v roku 2019 odstúpili od rusko-americkej zmluvy INF o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu z roku 1987 s dosahom 500 až 5 500 kilometrov.
Americké spravodajské služby tvrdia, že Rusko začalo s tajným vývojom v polovici roka 2000. Letové skúšky potom mali začať v roku 2008 a prvý test sa mal uskutočniť v júli 2014. Do výzbroje mal byť systém zaradený v roku 2017.
Vo februári 2017 USA informovali spojencov z NATO, že Rusko má dva raketové prápory vyzbrojené SSC-8. Jeden mal byť nasadený na ruskej raketovej testovacej základni Kapustin Jar, druhý potom rozmiestnený na neznámej operačnej základni.
Rusko prvýkrát verejne potvrdilo existenciu rakety SSC-8 až v januári 2019 s tým, že strela má dosah len 480 kilometrov a spĺňa parametre zmluvy INF. Analytici dlhodobo usudzujú, že ide o akýsi derivát námornej strely Kaliber.
„Strely SSC-8 majú duálne využitie, sú vysoko mobilné a ťažko detekovateľné. Môžu zasiahnuť európske mestá s krátkym časovým priestorom pre varovanie. A znižujú prah hranice pre použitie jadrových zbraní," uviedol šéf NATO Jens Stoltenberg.
Experti vidia nebezpečenstvo predovšetkým vo vysokej mobilite odpaľovacích systémov a ich podobnosť s inými. Rusko všeobecne považuje mobilné pozemné raketové nosiče za lacnejší doplnok vzdušných a námorných platforiem. Navyše sú ťažko detekovateľné a sledovateľné, čím by v prípadnom boji boli „odolnejšie“ ako lode alebo lietadlá a zároveň vhodné pre prekvapivé údery.
Posun vo vnímaní medzi spojencami
Nedávne rozhodnutie ministrov obrany NATO posilniť protiraketovú obranu kvôli novým ruským strelám je istým posunom vo vnímaní. Doteraz spojenci museli Moskvu neustále presviedčať, že protiraketovú obranu budujú kvôli hrozbám z Iránu alebo KĽDR.
Podľa Stoltenberga je však ruské správanie destabilizujúce a nebezpečné a spojenci preto budú reagovať zavádzaním „bližšie nešpecifikovaných pokročilých konvenčných“ kapacít schopných na ruské rakety reagovať.
Súčasťou má byť tiež prispôsobenie spravodajských aktivít a spoločných cvičení. NATO vylučuje, že by nové ruské strely donútili spojencov k rozmiestneniu nových jadrových zbraní v Európe. „Nebudeme zrkadliť ruské kroky,“ zopakoval Stoltenberg.
„Aliancia by mala posilniť svoje vojenské postavenie, rýchlo mobilizovať dostupné obranné i útočné schopnosti, pripraviť plány na ich použitie a byť pripravená v budúcnosti svoje odstrašujúce postavenie ďalej upravovať,“ odporučil v nedávnej rozsiahlej analýze tím expertov z poľského Inštitútu medzinárodných vzťahov.
Rusko je pre nás najväčšia hrozba, tvrdia Poliaci v bezpečnostnej stratégii
Práve Poľsko patrí medzi spojencov Aliancie, ktorí pred ruským potenciálom dvíhajú varovný prst a usilujú o vlastnú viacvrstvovú protiraketovú obranu. Za 4,75 miliardy amerických dolárov nakupujú raketové systémy protivzdušnej obrany so strelami Patriot. Tie si, mimochodom, vyhotovuje tiež doteraz neutrálne Švédsko, ktoré prijalo štatút partnera NATO a v nedávnej minulosti čelilo rovnako ako ďalšie krajiny zo strany Ruska hrozbám.
Poľskí analytici Artur Kacprzyk, Łukasz Kulesi a Marcin Andrzej Piotrowski za najvážnejšie problémy označujú práve nové ruské rakety stredného dosahu. Spojenci by podľa nich mali okrem posilnenia obrany a odstrašenia zároveň zintenzívniť iniciatívu v oblasti kontroly zbrojenia.
„Hoci je pravdepodobnosť dosiahnutia nových dohôd s Ruskom v súčasnosti nízka, proaktívnejšia pozícia NATO pre kontrolu zbrojenia by mohla napomôcť formovanie diskusie v dlhodobejšom horizonte a čeliť ruským snahám o rozdelení Aliancie," tvrdia.
Ako podotýkajú, balistické strely stredného dosahu vlastní a vyvíja aj viacero ďalších krajín, ktoré neboli zaniknutou zmluvou INF nijako viazané. Táto zbraňová kategória má kľúčový význam pre Čínu, ktorá udržuje najväčší arzenál pozemných rakiet stredného doletu na svete. Rakety stredného dosahu sú tiež pilierom jadrových síl Indie, Pakistanu a Severnej Kórey.
Širší prístup k technológiám a znížené náklady na vývoj alebo nákup potom tiež zvyšujú pravdepodobnosť, že by o získanie rakiet stredného dosahu mohli začať vážne uvažovať niektorí partneri NATO ako napríklad Ukrajina a niektoré členské krajiny Aliancie na čele s USA by mohli premietať o možnom rozmiestnení v Európe ako v časoch studenej vojny so Sovietskym zväzom.