Milióny utečencov, státisíce mŕtvych. Občianske vojny, desaťročia pod nadvládou diktátora, genocída, rozdelenie krajiny. Taká je história Sudánu v skratke. Po dlhých rokoch násilia sa krajina začala meniť na demokraciu. A v týchto dňoch si pripomíname prvé výročie dôležitých udalostí, ktoré vyústili k prechodu Sudánu na demokratický režim.
Tomu však predchádzali dlhé mesiace protestov. Povstanie sa začalo ešte v decembri 2018, keď obyvatelia mesta Atbara podpálili miestnu centrálu vládnucej strany National Congress Party kvôli rastu ceny chleba a benzínu na trojnásobok, čo dávali za vinu vtedajšiemu diktátorovi Omar al-Bašírovi a jeho autokratickej vláde.
Mučnie a cenzúra
Proti protestujúcim povolali ozbrojené sily s použitím slzného plynu, projektilov a živej munície na rozpustenie davov. Výsledkom bolo množstvo zranených a mŕtvych. Postupne sa protesty rozšírili až do hlavného mesta Chartúm a žiadali o stiahnutie armády. Podľa Amnesty International bolo počas prvých piatich dní protestov zabitých 37 ľudí.
O pár dní neskôr tlačová agentúra Reuters informovala o zavedení cenzúry internetu. Operátori zabránili ľuďom prístup na sociálne siete, aby sa zamedzilo šíreniu obsahu, ktorý zobrazoval protesty v Sudáne. Po celej krajine taktiež platil zákaz vychádzania. Diktátor pre vážnu situáciu vyhlásil koncom februára celoročný stav núdze, prvýkrát za dvadsať rokov.
Národná spravodajská a bezpečnostná služba zatýkala a mučila študentov v Sennare a Chartúme. Kontrolovala tiež média, tie o protestoch informovali buď málo alebo vôbec. Noviny Al Tayyar tlačili prázdne stránky, aby poukázali na množstvo nariadenej cenzúry. Iné noviny boli úplne skonfiškované vládou za porušenie cenzúry.
Aj napriek týmto zásahom sa pridávali ďalší a ďalší demonštranti. Britský denník Guardian informoval, že za menej ako štyri mesiace od začiatku protestov ich počet v hlavnom meste Chartúm stúpol na niekoľko stoviek tisíc. Demonštranti si osvojili slogany Arabskej jari, ako napríklad „Ľudia chcú pád režimu“.
Protestovali ženy
Od marca sa na protestoch podieľali prevažne ženy, ktoré tvorili približne 70 percent demonštrantov a pochádzali zo všetkých vekových kategórií. Symbolom protestov sa stala mladá žena Alaa Salah, ktorá viedla protestujúcich spevom.
Dôležitým míľnikom bol apríl, keď došlo k štátnemu prevratu. Armáda donútila Omara al-Bashira odstúpiť a následne ho zatkli. Po ôsmich mesiacoch protestov sa tak skončila jeho 30-ročná diktatúra. Štátne médiá informovali, že všetci uväznení protestujúci boli prepustení z väzenia.
Demonštranti však naďalej zostávali v uliciach a protestovali aj počas rokovaní, ktoré po zatknutí diktátora prebiehali medzi vojenskými a civilnými skupinami.
3. jún bol označený za najkrvavejší deň revolúcie. Počas masakru v Chartúme sudánske ozbrojené sily začali strieľať na demonštrantov v uliciach a v zdravotníckych zariadeniach. Prieskum organizácie Human Rights Watch ukázal, že medzi 3. a 18. júnom zabili najmenej 120 ľudí, viac ako 900 bolo zranených.
Následne došlo k zmieru a ukončeniu krviprelievania. Dôležitým míľnikom bol 5. júl, keď sa predstavitelia armády a povstaleckých skupín dohodli, že v najbližšom 39-mesačnom prechodnom období nastolia v krajine demokraciu.
Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov na Katedre žurnalistiky FiF UK.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
