„Ako by som bol na konferencii požiarnikov, a nikto nesmie hovoriť o vode.“
Bolo to pred dvomi rokmi, keď holandského historika Rutgera Bregmana pozvali do diskusie Svetového ekonomického fóra – napísal totiž knihu o základnom príjme, ktorá naberala na popularite. Namiesto toho, aby sa historik držal svojej témy a odpovedal na otázku moderátora, však v kruhu najbohatších ľudí na svete spustil reč o daňových únikoch. „Počul som tu ľudí rozprávať o participácii, spravodlivosti, rovnosti, transparentnosti... ale takmer nikto nevytiahol ozajstný problém – daňové úniky a to, že bohatí skrátka neplatia férovo svoj podiel.“
Koho mal historik na mysli tými „bohatými“? Jednotlivcov aj veľké nadnárodné firmy, ktoré dokážu kľučkovať medzi národnými daňovými pravidlami. A výsledkom je, že legálnymi i nelegálnymi cestami majú na konci dňa násobne viac peňazí, než by podľa odborníkov nielen na históriu bolo fér.
To, že je súčasný systém nastavený nespravodlivo, je také očividné, že to vidia aj deti. „Hnevá nás to,“ buchne do stola detský moderátor Edko, keď vysvetľujeme, ako firmy využívajú rôzne fígle, cestovanie po daňových rajoch či kľučkovanie medzi paragrafmi s jediným cieľom – platiť čo najnižšie dane. Aj na to upozorňuje múdre video O globálnej daňovej architektúre z dielne HN a iniciatívy Svet medzi riadkami.
No aby sme vysvetlili súvislosti, ktoré sú vo videu načrtnuté len stroho, prinášame vám otázky a odpovede, ktoré rozsiahlu tému dopĺňajú a rozvíjajú.
Zoznam otázok:
- Ako nadnárodné firmy obchádzajú dane?
- Kedy konajú transnacionálne korporácie v medziach zákona?
- Kedy sa firmy pohybujú v šedej zóne?
- Prečo sa ľahšie obchádzajú dane nadnárodným hráčom a čo s tým robí EÚ?
- Ako obchádzanie daní škodí nízkopríjmovým krajinám?
- Ako z toho von?
- Ako nadnárodné firmy obchádzajú dane?
Poďme sa na to pozrieť zblízka. V tomto článku nateraz obídeme jednotlivcov a zameriame sa na tzv. transnacionálne korporácie, ktorých dodávateľské reťazce sa vinú cez viaceré štáty. Ich povinnosťou je odvádzať okrem iných aj korporátnu daň zo svojich ziskov – a ich cieľom je, aby nebola privysoká. Neraz je však až podozrivo nízka. Ako je to možné?
Aby odvádzali minimum daní, musí zisk nadnárodných firiem vyzerať scvrknuto. To môžu spoločnosti zariadiť napríklad tak, že zaklamú o príjmoch z predaja a finálny zisk je tak nižší – to však nie je častá stratégia. Daňové autority na to vedia ľahko prísť. Ďalšou možnosťou je (častokrát umelo) zdvihnúť svoje náklady do takých výšin, že keď ich odrátame od príjmov, finálny zisk bude mizivý. A z (naoko) nízkeho zisku je hoc aj 40-percentná daň stále nízka, však?
Ako príklad nám poslúži banán, obľúbené tropické ovocie. Jeho reálna cesta do našej domácnosti vyzerala nasledovne: vypestujú ho farmári napríklad v Ekvádore, dodávateľ ich prevezie na európsky trh a rozdistribuuje aj do našich obchodov.
Jeho cesta na papieri však vie byť omnoho zložitejšia, upozornil britský investigatívny novinár Nicholas Shaxson vo svojej knihe Ostrovy pokladov. Ako? Dobrá rada niečo stojí a v nadnárodných korporáciách to zvykne platiť mnohonásobne viac. Banánová spoločnosť potrebuje využiť napríklad nákladné finančné poradenstvo, aby sa obchod vôbec mohol realizovať. Tak za to zaplatí svojej dcérskej firme na Kajmanských ostrovoch. Poistenie zase vybaví dcéra v Luxembursku. Aj používanie značky niečo stojí, o to sa postará Švajčiarsko. A na toto všetko treba manažment, ktorý zabezpečila pobočka na Bermudských ostrovoch.
Takto nadnárodná firma zdvihla svoje náklady v Ekvádore tak, aby zisky vyzerali pre tamojších daňovákov nízke, alebo bude pobočka rovno v mínuse. Inými slovami – firma presunula zisky z Ekvádoru do štátov, ktoré radíme medzi daňové raje. A to, či sa všetky spomínané služby naozaj udiali alebo to, či neboli predražené, sa v praxi zisťuje veľmi ťažko.
Shaxson píše, že až dve tretiny svetového obchodu sa deje medzi pobočkami tej istej nadnárodnej spoločnosti. To nutne neznamená, že dve tretiny svetového obchodu sú podvodom. No posledná správa organizácie Tax Justice Network z minulého roka uvádza, že obchádzanie daní nadnárodných korporácií stojí svet minimálne 245 miliárd dolárov ročne. Ak tam zarátame aj úniky bohatých jednotlivcov, číslo narastie na 427 miliárd. Mechanizmov na obchádzanie daní, ktoré stoja za týmito sumami, je hneď niekoľko.
Pri banáne sme opísali tzv. „transfer mispricing“ mechanizmus – zneužívanie prevodných cien. Dve spoločnosti, typicky dcéry tej istej nadnárodnej firmy, vzájomne predávajú a kupujú tovary a služby za príliš nízke, či naopak príliš vysoké ceny. S cieľom znížiť zisk v krajinách, kde by z neho museli platiť dane, vysvetľujú autori príručky Tax Justice, na ktorej sa podieľalo aj české analytické centrum Glopolis.
Profesor ekonómie z Kalifornskej univerzity Gabriel Zucman v knihe Skryté bohatstvo národov dodáva, že ide o najdôležitejší spôsob. Dôvod? Firmy by totiž mali platiť za tovary a služby toľko, koľko je na trhu bežné. Lenže, ako uvádza Zucman, pri miliardách vnútrofiremných transakcií ročne je pre daňové autority v podstate nemožné preveriť, či sú nacenené v súlade s trhom. Väčší oriešok je potom fakt, že pre niektoré tovary a služby trhová cena neexistuje. Prečo?
„V roku 2003, teda necelý rok predtým, než vstúpila na burzu, predala spoločnosť Google US jej vyhľadávacie a reklamné technológie spoločnosti Google Holdings, ktorá sídlila v Írsku, ale danila na Bermudách (ide o fenomén tzv. Double Irish – pozn.red.). No aká bola férová trhová cena technológií spoločnosti Google predtým, než vôbec vstúpila na burzu?“ pýta sa Zucman.
Druhým hlavným mechanizmom sú pôžičky medzi firmami. Predstavme si pobočku amerického Starbucks vo Veľkej Británii. Aby ušetrila na daniach, chce ukázať britským daňovým úradom čo možno najnižší profit. A tak skúsi nasledovné: aby britská pobočka rozbehla povedzme predaj kávy s inovatívnou prípravou vo veľkom, požičia si peniaze od svojej materskej firmy v USA (napríklad na vybavenie, PR a podobne).
Na pôžičky sú samozrejme naviazané úroky. A kto určí výšku týchto úrokov? No predsa materská firma. Hoc by bola výška úroku premrštená, americké vedenie môže argumentovať tým, že je to oprávnené. Výsledok? Britský Starbucks platí americkému také vysoké sumy, že zisk je nízky, prípadne je firma až v strate.
- Kedy konajú transnacionálne korporácie v medziach zákona?
Vzali sme si za príklad Starbucks a na ňom sme opísali pôžičky vnútri nadnárodnej korporácie. Starbucks v praxi svoje machinácie robil o čosi zložitejšie a využíval aj iné praktiky. Agentúra Reuters ich v roku 2012 podrobne opísala a zároveň dodala, že všetky ich kroky boli kompletne legálne.
To však v praxi nie je také ľahké určiť. Politickí ekonómovia Robert O´Brien a Marc Williams v knihe Global Political Economy vysvetľujú, že pri daňových machináciách je hranica medzi legálnymi a nelegálnymi krokmi veľmi tenká – zvlášť preto, že nadnárodné korporácie operujú vo viacerých štátoch a „aktivity, ktoré sú nelegálne v jednom štáte, môžu byť plne legálne v inom štáte.“ A navyše, zatiaľ čo časť odborníkov a daňových autorít považuje za legálne to, čo bolo v súlade s literou zákona, iní upozorňujú, že kroky nadnárodných firiem by mali byť aj v súlade s jeho „duchom“.
S vedomím toho, že prax môže byť o čosi zložitejšia, to poďme skúsiť rozseknúť: daňová optimalizácia (inak aj efektívne daňové plánovanie) sa radí podľa dvojice O´Brien a Williams skôr k legálnemu správaniu firmy. V praxi môže ísť napríklad o situáciu, keď si nadnárodná firma chce otvoriť pobočku v nejakom štáte a dohodne sa s ním na daňových úľavách, dostane na nejaký čas daňové prázdniny a podobne.
Najmä menej rozvinuté krajiny medzi sebou súperia o to, ku komu nadnárodná korporácia príde a zainvestuje, aby naštartovali svoju ekonomiku. Aby firmu štáty prilákali, snažia sa jej ponúknuť čo najpriaznivejšie daňové pravidlá. A efektívne daňové plánovanie tak vlastne môže byť v súlade s tým, čo štát chce. No organizácia Tax Justice Network to nazýva „preteky ku dnu“, lebo štáty na tom v takejto súťaži v konečnom dôsledku skôr strácajú než získavajú.
Väčšia zhoda panuje na daňových podvodoch, keďže tie sú nesporne protizákonné. Firmy v praxi úmyselne nepriznajú daňovým autoritám tie príjmy, ktoré získali z nelegálnej činnosti – častokrát ide o pašovanie drog, zbraní či obchodovanie s ľuďmi alebo o korupciu.
- Kedy sa firmy pohybujú v šedej zóne?
Povedali sme si o bielej a čiernej zóne. Keď sa firmy pohybujú v bielej zóne, optimalizujú dane a konajú v medziach zákona. Čiernou zónou sú zas daňové podvody. Najspornejšia je však šedá zóna. Ide o také správanie, keď sa firma vyhýba daňovej povinnosti (v angličtine tax avoidance).
Patrí sem napríklad zneužívanie prevodných cien, ako sme si to ukázali pri banánoch. Firma na papieri neurobila nič nelegálne – až na to, že niektoré zo služieb, ktoré jedna pobočka účtovala druhej, sa v praxi buď nemuseli vôbec udiať, alebo, ak sa udiali, boli predražené. Prvý aj druhý prípad však daňové úrady v praxi ťažko zachytia a ešte ťažšie dokazujú, ak išlo o fiktívne alebo cenovo neprimerané operácie.
S touto praktikou taktiež súvisia schránkové firmy. Zostaňme pri banánoch – na začiatku sme písali, že dcérska firma vo Švajčiarsku si mohla zaúčtovať vysoké sumy za používanie firemnej značky. A kto to vlastne v tom Švajčiarsku účtoval? Často to býva len zopár zamestnancov, alebo rovno nikto a ide o schránkovú firmu.
Nedeje sa tam (narozdiel od Ekvádoru) žiadna ekonomická aktivita, lenže so sídlom vo Švajčiarsku banánový gigant na daniach ušetrí. Skutočné zisky si tak vykážu práve tam. Opäť sme v šedej zóne – súčasné pravidlá to umožňujú, hoci zrejme išlo o fiktívny obchod.
Príklad s banánovou nadnárodnou spoločnosťou sme popísali všeobecne – no ak by sme aj hľadali praktiky konkrétnej firmy, na trhu by to stále bol pomerne neznámy hráč. Čo ale napríklad taký McDonald´s, ktorý poznáme všetci? V roku 2015 zverejnila koalícia viacerých európskych a amerických obchodných spoločností správu „Unhappy Meal“.
Podľa nej vykázal tento fastfoodový gigant v rokoch 2009 až 2013 obrat 3,7 miliardy eur v dcérskej spoločnosti v Luxemburgu. Tamojšia spoločnosť pritom zamestnávala trinásť ľudí. Európske vlády podľa správy na tomto mohli stratiť až jednu miliardu eur.
Častým fíglom sú tiež tzv. „sladké dohody“, keď štát firme „nadbieha“. Ako? Jedným z najskloňovanejších prípadov je dohoda firmy Apple s Írskom. Európska komisia v roku 2016 obvinila Írsko z toho, že si s Apple dohodli neoprávnenú daňovú výhodu. Nadnárodné firmy si takto môžu užívať špeciálnych daňových sadzieb, vysvetľuje príručka Glopolisu. Práve takéto zvláštne zaobchádzanie s konkrétnymi firmami je to, čo je na pomedzí zákona – podľa Európskej komisie to však bolo protiprávne, keďže iným firmám Írsko takéto benefity neponúklo.
Prikázala preto Apple doplatiť 13 miliárd eur, o ktoré mal koncern ukracovať štát v rokoch 2003 až 2014. Všeobecný súd EÚ dal v tomto spore v júli minulého roka za pravdu Apple a Írsku, no Európska komisia sa voči rozhodnutiu odvolala. Nateraz tak nie je jasné, kto v spore nakoniec uspeje, ale zatiaľ je loptička na strane Írska a Apple.
- Prečo sa ľahšie obchádzajú dane nadnárodným hráčom a čo s tým robí EÚ?
Ako je možné, že sa Apple, Starbucksu a ďalším gigantom darí kľučkovať medzi daňovými systémami národných štátov tak, že zisky nakoniec končia v ich vreckách?
Jedným z dôvodov sú zastarané pravidlá. „Medzinárodné zdanenie firiem sa riadi pravidlami, ktoré nastoľuje Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj. Súčasný systém bol vytvorený v prvej polovici 20. storočia a je absolútne nevhodný pre dnešný globalizovaný svet, v ktorom majú nadnárodné firmy možnosť veľmi jednoducho založiť dcérsku spoločnosť kdekoľvek na svete a využiť nelegálne prostriedky k presunu svojich ziskov do daňových rajov,“ vysvetlil pre HN Globálne Miroslav Palanský z organizácie Tax Justice Network.
Ďalším dôvodom je aj „povaha“ toho, s čím obchodujete – a tá sa s nástupom technológií dramaticky zmenila. Ak predáva jedna dcérska firma druhej pinzety za takmer 5-tisíc dolárov za kus, alebo montážne kľúče za tisíc dolárov za kus s cieľom presunúť zisk do raja (oba prípady sa naozaj stali a opísala ich britská organizácia Christian Aid), vyzerá to pre daňové autority naozaj podozrivo.
No cenami patentov, značiek či algoritmov sa manipuluje omnoho ľahšie, pretože ich trhová hodnota sa určuje ťažko. „To je dôvod, prečo sú lídrami daňových únikov novej éry ekonómie spoločnosti ako Google, Apple alebo Microsoft,“ píše Zucman.
Obchod a výroba sa v globalizovanom svete zmenila, no pravidlá zostali rovnaké. Ako sa k tomu celému stavia Európska únia? Podľa Palanského z Tax Justice Network skôr nedostatočne. „Únia je v unikátnej globálnej pozícii k tomu, aby s daňovými rajmi bojovala. Problémom je, že aj v rámci nej existujú daňové raje, ktoré tento boj blokujú,“ tvrdí Palanský a kritizuje aj tzv. čiernu listinu daňových rajov, ktorú Únia zostavila v roku 2017 a odvtedy ju pravidelne aktualizuje, naposledy vo februári.
Podľa Palanského na nej stále chýbajú kľúčové daňové raje, ako sú Kajmanské či Bermudské ostrovy, Holandsko a Švajčiarsko. „Tieto zoznamy sú pod veľkým tlakom lobbistov a stávajú sa tak neefektívnymi, alebo až kontraproduktívnymi – hovoria totiž, že tie najdôležitejšie raje vlastne daňovými rajmi nie sú,“ dodáva Palanský.
Úniu kritizuje aj analytik Ondřej Kopečný z Glopolisu, no badá pri nej aj posun k lepšiemu. „Dnešná situácia je oveľa lepšia, než bola pred desiatimi rokmi. Manévrovací priestor pre najhoršie typy podvodníkov sa určite zmenšil,“ uviedol pre HN Globálne Kopečný.
V otázkach daní je zároveň na poli EÚ potrebný súhlas všetkých členov a len jediné veto môže rozhodnutie zablokovať. „Pozrime sa preto aj na to, ako hlasovali naše parlamenty a naše vlády o registroch skutočných majiteľov, o zverejňovaní účtovných závierok korporácií alebo aké daňové zmluvy dojednali s nízkopríjmovými krajinami,“ dodáva Kopečný.
Odborník na medzinárodnú politickú ekonómiu Vladan Hodulák z Masarykovej univerzity upozorňuje, že hoci globálna daňová architektúra je momentálne neférový systém, riešením nie je vystúpiť z Únie. „Je to problém, a poďme ho riešiť – ale opustiť Úniu, ako to niekedy navrhujú krajne pravicové strany, problém nevyrieši. V prípade ich vlády by nás čakal ruský či ukrajinský štýl ekonomiky – biznis dostanete len na základe dobrých väzieb na vládu a ak sa jej znepáčite, tak hrozí, že vás nechajú zmiznúť, alebo vám niekoho unesú a tak podobne,“ je presvedčený Hodulák.
- Ako obchádzanie daní škodí nízkopríjmovým krajinám?
Opustime na chvíľu bohaté štáty EÚ a presuňme sa k tým, ktoré v tejto neférovej súťaži prehrávajú najviac. Spomenuli sme, že ročne tratí svet na daniach len z nadnárodných firiem prinajmenšom 245 miliárd dolárov. Podľa správy Tax Justice Network však z toho plynúce následky nepadajú na každého rovnako. Kým v absolútnych číslach strácajú bohaté krajiny oveľa viac než nízkopríjmové, karta sa otočí, ak sa pozrieme na to, koľko štát stráca vzhľadom k jeho príjmom z výberu daní alebo v pomere k HDP. Prehľadne je to vidno v nasledujúcej infografike.
Prečo je to pre nízkopríjmové krajiny horšie? Skrátka nemajú páky na machinácie nadnárodných firiem. Hoci poznáme aj prípady, keď si chudobnejšie krajiny dupli, častokrát sa podľa príručky analytického centra Glopolis ocitajú pod veľkým tlakom. „Pre mnohých z nich môže byť situácia, keď sa znižuje príliv zahraničných investícií a sú označené za prostredie nepriateľské investíciám, veľmi náročná,“ píšu autori správy. V praxi potom pozorujeme, ako sa medzi sebou štáty predbiehajú, kto dá korporáciám väčšie úľavy na daniach. To však podľa Tax Justice Network znamená, že na tom koniec koncov stratia všetci (občania hosťujúcich krajín aj občania daňových rajov) a zisk opäť zostane korporáciám.
Príkladom takého osudu je Malawi, jedna z najchudobnejších krajín na svete. Ceny ropy na začiatku milénia narastali a austrálska ťažobná spoločnosť Paladin sa preto začala zaujímať o urán. To bola príležitosť pre malawskú vládu, krajina dovtedy žila najmä z predaja tabaku. Obe strany sa v roku 2007 dohodli a zapracovali aj pripomienky mimovládok, ktoré chceli zaručiť bezpečnosť ľuďom aj životnému prostrediu pred rádioaktívnym uránom.
Organizácia Christian Aid vo svojej správe z roku 2008 zhrnula, že Malawi vyzerá byť jeden z tých úspešných príbehov. „Je to dobrá vec, bude to mať efekt, bude tu viac pracovných miest. Ale veľká výzva bude monitorovať ťažobnú spoločnosť,“ povedal vtedy pre Christian Aid aj jeden z miestnych podnikateľov. V tejto výzve Malawi prehrala.
O osem rokov neskôr organizácia ActionAid informuje, že krajina kombináciou daňových úľav pre Paladin a agresívneho daňového plánovania cez dcérsku spoločnosť v Holandsku stratila za šesť rokov len pri tejto investícii 43 miliónov dolárov.
Nemali by sa preto tieto štáty uspokojiť aspoň s tou troškou, čo dostávajú cez zahraničné investície veľkých firiem a cez rozvojovú spoluprácu? Ak totiž neustúpia, firma nemusí prísť vôbec, zvyknú argumentovať aj samotné korporácie. Odpoveď znie, že nemali. Tento argument nesedí hneď z dvoch dôvodov.
Známy ekonóm Ha-Joon Chang z Univerzity v Cambridge upozorňuje, že s takouto optikou sú nadnárodné firmy ukážkovými čiernymi pasažiermi. „Všetky firmy potrebujú používať infraštruktúru, ktorú zabezpečila tamojšia vláda cez peniaze daňových poplatníkov – napríklad cesty, telekomunikačnú sieť, pracovnú silu, ktorá dostala vzdelanie platené z daní... Ak nadnárodná firma neplatí svoj férový podiel dane, tak efektívne parazituje na hosťujúcej krajine,“ píše ekonóm vo svojej knihe Zlí samaritáni.
Navyše, ani s tou rozvojovou spoluprácou to nie je čierno-biele. Organizácia Christian Aid už v roku 2008 vypočítala, že nízkopríjmové štáty zrejme na daniach tratia viac, než získavajú cez rozvojovú spoluprácu. V čase ich výskumu straty na daniach chudobnejších krajín mohli dosahovať minimálne 160 miliárd dolárov ročne, pritom cez rozvojovú pomoc im v roku 2007 pritieklo 107 miliárd dolárov. A organizácia Tax Justice Network vo svojej minuloročnej správe uvádza, že za celosvetové straty na daniach môžu z 98 percent práve rozvinuté štáty.
- Ako z toho von?
Takže si to zhrňme: transnacionálne korporácie fungujú v zastaralom systéme a neťaží z toho v podstate nikto okrem nich samotných. Strácajú na tom aj občania krajiny, v ktorej firma nakoniec (ne)daní. „Napríklad sa zaplatí menej na opravu ciest, na budovanie infraštruktúry, štát nemá na podporu na bývanie a ľudia majú rádovo nižšie mzdy,“ objasňuje odborník na medzinárodnú politickú ekonómiu Vladan Hodulák z Masarykovej univerzity. Víťazmi sú tak najmä nadnárodné korporácie.
Nie každý boj však skončil fiaskom a existujú prípady s úspešným koncom. „Zaujímavým príkladom bolo pred niekoľkými rokmi Mongolsko, ktoré sa odvážilo vypovedať veľmi nevýhodnú daňovú zmluvu s Holandskom,“ hovorí Ondřej Kopečný z Glopolisu. Spomína aj Dánsko, ktoré minulý rok urobilo odvážny krok a odmietlo dať pomocnú ruku v čase COVID-19 tým firmám, ktoré majú registráciu v daňových rajoch.
„Neexistuje ale krajina, ktorú môžeme označiť za suverénneho premianta. Každá má nejakého kostlivca, ktorý umožňuje obchádzať dane nepoctivým. Medzinárodná spolupráca, teda rovnaké pravidlá pre všetkých, je kľúčová,“ dodáva Kopečný.
Práve medzinárodnú spoluprácu skloňujú viacerí odborníci ako riešenie. Organizácia Tax Justice Network navrhuje urobiť niekoľko krokov. Jedným z nich by malo byť, aby vlády začali zverejňovať informácie, ktoré o aktivitách nadnárodných firiem majú a aby tak cez médiá, politikov a verejnosť vznikol tlak na zodpovednosť korporátnych gigantov. Jednoduchý krok, ktorý je však stále dobrovoľný – a ani Slovensko ho ešte nepodniklo.
„Slovensko aktuálne dáta o tom, akých majú slovenské materské nadnárodné firmy zamestnancov, tržby, zisky či zaplatené dane, nepublikuje, aj keď ich zbiera. Navyše ich nepublikuje ani na úrovni OECD, pritom mnoho iných štátov tak robí. Verejnosť má právo vedieť, koľko ktorá firma na korporátnych daniach zaplatila a kde,“ tvrdí Miroslav Palanský z organizácie Tax Justice Network.
Rezort financií argumentuje tým, že informácie podliehajú u nás daňovému tajomstvu. „Keďže sú tieto informácie získavané v rámci správy daní, sú chránené daňovým tajomstvom, a preto ich nie je možné oznamovať ani sprístupňovať verejnosti,“ odpísali z ministerstva a dodali, že zverejnenie dát nadnárodných firiem, o ktorom členské štáty na pôde EÚ rokovali vo februári, podporili – čo sedí aj s tým, ako o rokovaniach informuje portál International Tax Review.
Ďalším problémom je to, že terajšie daňové pravidlá sa na nadnárodné firmy nepozerajú ako na veľkých hráčov, ale skôr cez optiku tej konkrétnej firmy v danej krajine. To, že ide o dcérsku firmu a že jej „sestry“ potom môžu týmto spôsobom vyťahovať zisky z pobočky, kde ich korporácia mať nechce, pravidlá nereflektujú.
Zaviesť by sme preto mali globálny systém zdaňovania. „Dane by sa potom prisudzovali tým krajinám, v ktorých firma vykazuje reálnych zamestnancov a vypláca im mzdy, a nie krajinám, kde sa nachádza schránka,“ vysvetľujú autori správy Tax Justice Network z novembra 2020.
Na zavedení globálneho zdanenia by sa pritom mali podľa Tax Justice Network podieľať všetky krajiny. OECD, ktorá pravidlá určuje, totiž tvoria len tie bohaté štáty – a daňové raje nevynímajúc. Tax Justice Network preto od súčasných rokovaní OECD o férovejších pravidlách (tzv. BEPS 2.0) neočakáva veľa a zdôrazňuje slabšiu pozíciu nízkopríjmových krajín. „Tieto riešenia by mali byť implementované na úrovni OSN tak, aby všetky štáty sveta boli súčasťou tohto riešenia – rovnako, ako sú všetky štáty súčasťou globalizovaného finančného sveta,“ myslí si Palanský.
Svet sa pritom už k takému kroku zaviazal, keď si v Paríži v roku 2015 stanovil Ciele udržateľného rozvoja. V poradí 16. cieľ o mieri, spravodlivosti a transparentných inštitúciách v sebe explicitne zahŕňa aj zámer zredukovať nezákonné finančné toky, kam radíme aj daňové úniky. Už len pretaviť cieľ do praxe.
Presne toto mal Rutger Bregman na mysli. „A všetko ostatné sú podľa mňa bláboly,“ uzatvoril svoju reč pred najbohatšími ľuďmi sveta.
Video so sprievodným článkom vzniklo v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
