Mesto Narva sa dá rozlohou prirovnať k Žiline a počtom obyvateľov k Martinu. Preteká ním rovnomenná rieka oddeľujúca nielen dve pevnosti, ale aj dve krajiny. Hermannský hrad patrí Estónsku a Ivangorod určuje začiatok Ruska. Napriek očividnej hranici, ktorá zaraďuje Narvu do NATO, Európskej únie, Schengenu či roamingovej zóny, nemajú tamojší obyvatelia vo svojej identite jasno. Niektorí sa považujú za „estónskych Rusov“, iní by si nálepku radšej vôbec nedali.

Výskumníčka Aet Kiisla sa prisťahovala do Narvy pred pätnástimi rokmi. Vyučuje na vysokej škole a všíma si, že trend je skôr opačný – doštudovať a z mesta odísť. „Koncom osemdesiatych rokov tu žilo okolo 90-tisíc obyvateľov, teraz je nás pod 55-tisíc,“ spresňuje.  

Národnosti sa v pohraničnej oblasti pomiešali najmä po druhej svetovej vojne a neskôr aj po rozpade Sovietskeho zväzu. V prvom prípade doplatilo mesto na svoju polohu a po bitke medzi nemeckými a sovietskymi vojskami z neho zostali len ruiny. Zatiaľ čo Estónci odišli žiť inam, práve Rusi začali budovať Narvu nanovo a pracovať v tamojších baniach. V deväťdesiatych rokoch našli mnohí obyvatelia rozpadnutého Sovietskeho zväzu zas uplatnenie v miestnych elektrárňach a vo výrobných fabrikách.

Dominika Chrastová / Dve krajiny oddelené riekou. Vľavo sa nachádza Estónsko, vpravo Rusko.

​Preto v Narve počuť prevažne ruštinu. A keďže staršie generácie sa nepotrebovali naučiť nový jazyk, spolu s mladými ľuďmi odchádzajú z mesta aj základy estónčiny. „Keď si pýtam kávu po estónsky, zvyčajne mi tu nerozumejú,“ hovorí Aliine Lotman z neziskovej organizácie Mondo na podporu globálneho vzdelávania a humanitárnej pomoci. Väčšinu času býva v Tallinne, no práca ju už viackrát zaviedla práve k hraniciam.

V športe fandia Rusku

„Tiež som v Estónsku stretávala najmä po rusky hovoriacich ľudí,“ opisuje Gabriela Tománková, ktorá v tamojšej krajine pôsobila ako česká veľvyslankyňa do roku 2020. „Hovorí sa, že Estónci nie sú veľmi trpezliví. Najmä v Tallinne ovláda takmer každý dokonale aj angličtinu, preto je pre nich jednoduchšie dorozumievať sa medzi sebou prevažne takto.“ 

Napriek tomu si v hlavnom meste chcela osvojiť aspoň základy estónčiny. „Nikdy som nemala ambície hovoriť ňou plynulo, no zaujímalo ma, ako tento komplikovaný jazyk funguje.“ Jej lektor sa zvykol sťažovať, že študenti nemajú veľa príležitostí trénovať si komunikáciu v bežnom živote.  

„Najmä v zime sme ako zmes mĺkvosti a východnej depresie, takže nepôsobíme veľmi prístupne,“ smeje sa Aliine. Obyvatelia s ruskými koreňmi vystupujú podľa nej oveľa otvorenejšie ako Estónci, ktorí sa málokedy dajú do reči s cudzincami, a keď už, tak v angličtine. Preto aj zahraniční študenti uprednostňujú ruštinu, ak sa chcú naučiť nový jazyk. 

Dominika Chrastová / Vysoká škola v Narve.

​Estónčinu plynulo ovládajú najmä ľudia, ktorí ju odmalička počuli vo svojej domácnosti, v škole či medzi kamarátmi. Obyvatelia Narvy si už v detstve však zvykajú skôr na ruštinu. Príkladom sú študentky Nika Nazarova a Polina Pappinen.

Ako členky mládežníckej organizácie Vitatiim pravidelne prispievajú do magazínu Narvamus. Nika kreslí ruské komiksy, Polina píše o kultúre po anglicky. Obe ovládajú základy estónčiny, no nepovažujú ju za svoj rodný jazyk. Keď je v televízii zápas medzi Estónskom a Ruskom, dievčatá sa zhodujú, že obyvatelia Narvy pre svoje korene fandia najmä Rusku. 

Integrácia Rusov je pomalá

Podľa Aliine však už po anexii Krymu mnohí ľudia na území Estónska prehodnotili svoj vzťah k východnému susedovi. „Dovtedy sme mysleli najmä na naše historické prepojenia. Teraz sa nám s Ruskom spája slovo ‚frenemy', teda vnímame, že z priateľa sa môže rýchlo vykľuť nepriateľ,“ uvádza. 

V Narve zostávajú obyvatelia obozretní najmä pre významný komplex elektrární, o ktorý by veľmoc mohla raz prejaviť záujem. Ak by sa mesto v budúcnosti opäť stalo súčasťou Ruska, výskumníčka Aet Kiisla má jasno v tom, čo by urobila. „Jednoznačne by som odtiaľto odišla.“

Po spomínanej anexii v roku 2014 navýšila estónska vláda dotácie na výučbu úradného jazyka. V krajine sa však dá pohodlne žiť aj bez jeho ovládania. Napríklad zamestnané osoby mávajú o kurzy estónčiny často záujem len preto, aby mohli v práci predložiť potrebný certifikát. Podľa jazykovej školy v Narve štyridsať percent účastníkov napokon nedokončí ročník, pretože im chýba ďalšia motivácia. 

Kateřina Vraná / V miestnych obchodoch sa dohovoríte len po rusky.

​„Integrácia Rusov je pomalá,“ hovorí Denis Larchenko, ktorý pracuje na vysokej škole v Narve ako projektový manažér. „Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, tunajší Rusi boli v šoku. Zrazu sa ocitli v inej krajine. V Narve si vybudovali komunitu a spočiatku verili, že veľké Rusko sa vráti. Neskôr si zvykli na nové usporiadanie, no mnohí mali dávno po tridsiatke, bývali pohodlne so svojimi rodinami, a nezažili preto potrebu učiť sa nový jazyk.“ 

Vláda sa na to už skôr pokúsila viackrát zareagovať. „Keď bolo zhruba v roku 2000 jasné, že integráciu treba urýchliť, všetky cenovky v obchodoch sa zjednotili na estónske,“ približuje Larchenko. Podobné zmeny však veľmi nezabrali a ľudia v Narve ocenili skôr iné gestá.   

„Predošlá prezidentka Kersti Kaljulaid organizovala v meste viacero podujatí, dokonca na mesiac presunula svoju kanceláriu práve do Narvy. Pri rozhovoroch s tamojšími obyvateľmi som mala dojem, že si to veľmi vážia, cítili z jej strany úprimný záujem,“ opisuje bývalá veľvyslankyňa Tománková. Budúcnosť pohraničného mesta však závisí najmä od zloženia obyvateľstva – koľko mladých ľudí v Narve zostane, prípadne koľko sa ich po vycestovaní vráti späť.

Stanica Narva

Boriss Medveznikov patrí práve medzi tých, ktorí odišli študovať do zahraničia, no teraz ho nájdeme v obľúbenom miestnom klube Ro-Ro. „Univerzitný titul mám z Dánska, potom som chvíľu býval v Nórsku. Vrátil som sa však do Narvy, pretože som nemal chuť žiť v inej krajine. Dobré spomienky a rodina dokážu pritiahnuť človeka späť,“ myslí si Boris. 

Kateřina Vraná / Boris Medveznikov sa po štúdiu v zahraničí ako jeden z mála vrátil späť do Narvy.

​Pôvodne chcel v rodnom meste otvoriť rehabilitačné centrum. „Kedysi sme mali v Narve veľký problém s alkoholizmom a drogami. Preto som plánoval vybudovať priestor, kde by sa ľudia nielen zbavili svojich chorôb, ale nadobudli by aj nové vedomosti a zručnosti, aby sa potom mohli opäť zaradiť do spoločnosti.“ Napokon sa však miestna situácia zmenila. „Akosi sa tie závislosti odtiaľto vytratili. Mnohí sa zrejme presťahovali napríklad do hlavného mesta.“ 

Namiesto toho preto Boris vkladá energiu do umeleckého klubu Ro-Ro a organizovania koncertov. Vo veľkom sa tiež podieľa na príprave každoročného festivalu Stanica Narva. Jedným z dobrovoľníkov podujatia zvykol byť študent Maksim Vassin, teraz však študuje na londýnskej King’s College medzinárodné vzťahy.

„Plynulo ovládam tri jazyky. Rodičia pre mňa v školách vždy vyberali estónske triedy, hoci doma sme sa rozprávali po rusky. To mi však pomohlo, pretože bez ruštiny by som sa v Narve len ťažko dorozumel. A po anglicky hovorí teraz v Estónsku takmer každý mladý človek,“ uvádza Maksim.

Formuláre sú na ich identitu prikrátke

Po doštudovaní by sa Maksim rád vrátil do rodnej krajiny, no nepredpokladá, že si nájde prácu v Narve. Napriek tomu je hrdý na pokrok, ktorý v meste vidí. „Už len spomínaný festival. Vždy sa koná v skrachovanej fabrike Kreenholm. Teší ma, že namiesto chátrania budova každý rok ožíva.“ 

Kateřina Vraná / V skrachovanej fabrike Kreenholm sa každý rok koná festival Stanica Narva.

​Keď sa v Londýne pýtajú na jeho národnosť, odpovedá, že je estónsky Rus. „Nenazval by som sa len Rusom, pretože nežijem v ich krajine a nezdieľam ich kultúru či niektoré hodnoty. Ale nepovažujem sa ani čisto za Estónca,“ vysvetľuje Maksim. Najväčší problém má pri vypĺňaní formulárov, v ktorých treba zaškrtnúť etnickú príslušnosť. Najmä v lokálnych už videl aj svoje preferované pomenovanie „estónsky Rus“, no napríklad pri sčítavaní obyvateľstva sa spolu s rodičmi nestotožnil ani s jednou z možností.

Boris sa v Dánsku zvykol často predstavovať ako Rus. „Dáni sú priateľskí, ale niekedy som narazil na tvrdších chlapov, ktorí skúšali moje limity a ako cudzinca si ma doberali. V takých prípadoch som tvrdil, že som z Moskvy. Navyše mám presvedčivý prízvuk. Zabralo to, vždy hneď stíchli a dali mi pokoj.“

Aliine z neziskovej organizácie Mondo dodáva, že niektorí ľudia v pohraničnej oblasti považujú svoju identitu za ešte menej jednoznačnú. „Pochádzajú z ďalších častí bývalého Sovietskeho zväzu, napríklad z Bieloruska či Uzbekistanu. Popritom sa cítia skôr ako Rusi, ale chcú patriť do Európskej únie a zdieľať jej hodnoty, čo ich zas priťahuje k estónskej príslušnosti.“

„Som Estónec alebo Rus? Musím sa vôbec identifikovať?“ To sú otázky, ktoré si podľa výskumníčky Aet aspoň raz za život položí každý obyvateľ Narvy. O sebe hovorí, že je po rusky hovoriaca Estónka. Študentka Nika si vybrala svojskejšiu odpoveď. „Nie som z Estónska, no s Ruskom ma spája iba pôvod mojich rodičov. Som preto jednoducho z Narvy.“

Autorka je študentkou žurnalistiky na FiF UK v Bratislave.

Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.