Politológ so zameraním na postsovietske krajiny Hannes Meißner z Viedenskej univerzity pre HN Globálne vysvetľuje súčasné kroky Ruskej federácie.
Prekvapila vás invázia, alebo ste ju na základe dlhodobého štúdia Ruska očakávali?
Osobne som dlho považoval pravdepodobnosť invázie za pomerne nízku, a to z viacerých dôvodov. Po prvé, Putin mohol zabrániť Ukrajine vstúpiť do NATO dlhodobo a veľmi udržateľne – stratégiou zmrazených konfliktov, s ktorou už začal. Rusko túto stratégiu veľmi úspešne využívalo aj v iných krajinách postsovietskeho priestoru od rozpadu Sovietskeho zväzu, napríklad v Gruzínsku a Moldavsku.
Putin mal páky aj na východe Ukrajiny. Skrátka, aby ste vstúpili do EÚ a NATO, neprichádza do úvahy, aby ste mali na svojom území nevyriešené územné konflikty. Na dosiahnutie tohto cieľa by invázia nebola potrebná.
Po druhé, invázia má vysoké riziká a nevyčísliteľné náklady. V Kyjeve som bol naposledy v novembri. A mal som dojem, že Ukrajina urobila v posledných rokoch veľký pokrok v procese budovania národa a vymedzovania sa voči Rusku. Preto by som nepredpokladal, že miestni ľudia alebo vláda jednoducho prijmú inváziu bez boja.
Mal sa Západ snažiť viac či konať inak?
Treba spomenúť viacero vecí. Na jednej strane zaznieva kritika, že Západ neposkytol Ukrajine žiadne reálne vyhliadky na členstvo v EÚ. Budúcnosť v NATO sa tiež vždy zdala nedosiahnuteľná. Ukrajina sa mala odvrátiť od Ruska, ale bez plnej ochrany zo strany Západu. Čo spôsobilo zraniteľnosť Ukrajiny.
Na druhej strane je tu aj kritika o tom, že Západ sa nikdy nesprával k Rusku ako k plnohodnotnému partnerovi a nebral vážne bezpečnostné záujmy krajiny. Takto by sa rozširovanie NATO na východ posúvalo stále ďalej.
Nič z toho však neospravedlňuje súčasný brutálny útok na Ukrajinu. Štáty majú mať slobodu sebaurčenia.
Sám som až doposiaľ zastával názor, že po skončení konfliktu medzi Východom a Západom Západ premeškal príležitosť na vytvorenie novej bezpečnostnej architektúry spolu s Ruskom. Iste aj Spojené štáty urobili symbolické chyby, napríklad keď Barack Obama označil Rusko za „regionálnu mocnosť“.
Nič z toho však neospravedlňuje súčasný brutálny útok na Ukrajinu. Štáty majú mať slobodu sebaurčenia. Invázia tiež dokazuje, že stredo- a východoeurópske štáty oprávnene hľadali ochranu v spoločných obranných štruktúrach, pretože v konečnom dôsledku sa Rusko pod vládou súčasnej postsovietskej vládnucej elity ukázalo ako štát, ktorý rozpútava brutálne útoky vlastné 19. storočiu a porušuje medzinárodné právo.
Putin otvorene hovorí, že mu Západ nedal inú možnosť, odvolávajúc sa napríklad na údajný prísľub nerozširovať NATO smerom na východ. No aj vy hovoríte, že nepustiť Ukrajinu do NATO sa dalo dosiahnuť aj inak. Tak o čo vlastne Putinovi ide?
Útok skôr dokazuje, že Putin sleduje oveľa ďalekosiahlejšie ciele. Najmä sa bráni západným modelom spoločnosti a spôsobu vládnutia.
Áno, aj preto, čo som povedal pred chvíľou, považujem bezpečnostnú politiku len za čiastkový aspekt. Na zabránenie vstupu Ukrajiny do NATO nebola potrebná brutálna útočná vojna. Útok skôr dokazuje, že Putin sleduje oveľa ďalekosiahlejšie ciele. Najmä sa bráni západným modelom spoločnosti a spôsobu vládnutia.
Pre Putina a starú sovietsku elitu je ohrozením, ak začína široká vrstva ľudí volať po reformách, ako sme to videli napríklad v Bielorusku. Je to bezprostredné ohrozenie ich vládnej pozície.
V politike a spoločnosti Ruska je zároveň veľmi rozšírené také videnie sveta, že Rusko je Západom vždy odmietané a ponižované. Tento uhol pohľadu siaha ďaleko do histórie, až do cárskeho Ruska.
Politika sa často interpretuje z tejto perspektívy a Putinove tvrdenia o ignorovaní ruských bezpečnostných záujmov do nej zapadajú. Preto si myslím, že Putinovo rozhodnutie zaútočiť nebolo založené len na nesprávnom výpočte, ale čiastočne aj na emóciách.
Rusko sa už niekoľko rokov pokúša na medzinárodnej úrovni presadiť ako dominantný globálny hráč, napríklad cez angažovanie sa v Sýrii. Zdá sa, že Putin chce vykompenzovať rozpustenie Sovietskeho zväzu, ktoré vníma ako poníženie. Odpoveďou má byť návrat do starých čias, obnovenie dávnej moci Ruska a odmietanie západného modelu vládnutia.
Kam až ambície Ruska siahajú?
Všetko bude závisieť od toho, ako veľmi nákladná bude pre Rusko táto invázia a ako to nakoniec dopadne. Problém je aj to, že Putinovi nikto do hlavy nevidí. No aj z histórie vidíme, že v diktatúrach sa niekedy diktátor odstrihne od všetkých a predvídať jeho kroky je takmer nemožné. Lebo nie sú vedené racionálne. Treba si dávať pozor na paralely, aby sme nezjednodušovali – lebo kontext a ďalšie faktory sú často iné, no Putinove „zabarikádovanie sa“ v niečom podobné diktátorom z minulosti je.
Nebol Putin na sankcie a ďalšie kroky Západu pripravený?
Čím dlhšie vojna trvá, tým viac mám dojem, že vojnu zrejme nenaplánoval dobre. Zdá sa, že Putin vôbec neodhadol vojenskú odolnosť Ukrajiny, dodávky zbraní zo Západu a jeho jednotu pri uvalení masívnych sankcií na Rusko. Putin čoraz viac skĺzava do beznádejnej konštelácie. Ekonomické sankcie sú veľkou ranou pre ruskú ekonomiku.
Čoraz viac sa ukazuje, že Rusko sa k svojmu cieľu môže priblížiť len vysokým počtom obetí. Obsadiť a podmaniť si Ukrajinu z dlhodobého hľadiska bude veľmi nákladná záležitosť, ak je to vôbec možné. Zároveň neexistuje žiadna možnosť, ktorá by Putinovi umožnila opustiť súčasnú konšteláciu tak, aby nestratil svoju tvár.
Masívne sankcie proti Rusku a dodávky zbraní Ukrajine zároveň ukazujú, že Západ sa Ukrajiny celkom nevzdal. A Ukrajina sa stala bojiskom, v ktorom Západ vedie akúsi zástupnú vojnu. Zdá sa, že je to založené na kalkulácii zvýšiť vojenské a ekonomické náklady pre Rusko natoľko, aby prinajmenšom ďalšie agresívne vojny v postsovietskom regióne boli menej pravdepodobné.
A akú rolu tu zohrávajú bežní obyvatelia, spoločnosť?
V posledných rokoch sa Putinovi podarilo eliminovať kritické hlasy jednak vo vládnucej elite, jednak v spoločnosti. Občiansku spoločnosť a médiá podobne premenil tak, aby hlásali jeho videnie sveta. Zároveň sa represia naďalej zvyšovala. Toto potláča protesty proti vojne v zárodku.
V spoločnosti nepochybne existujú tendencie uprednostňujúce autoritársku vládu. Na druhej strane existujú aj veľmi kritickí ľudia, najmä medzi mladou a vzdelanou elitou v mestských oblastiach. Proti tomu však pôsobí masívna represia. Je tam skrátka viacero faktorov.
Vy vo svojich výskumoch Rusko zaraďujete do prípadu tzv. paradoxu hojnosti, kvôli jeho nerastnému bohatstvu. Čo to znamená? A ako sa tento paradox ukazuje v súčasnej invázii?
Paradox hojnosti znamená, že krajiny bohaté na nerastné suroviny zostávajú chudobné napriek ich bohatstvu v oblasti ropy a zemného plynu. Môžu za to rôzne mechanizmy, napríklad zlé investície a korupcia. V konečnom dôsledku má príjem zo zdrojov len niekoľko ľudí, pričom väčšina obyvateľstva zostáva v chudobe.
Finančné prostriedky sa často využívajú aj na zbrojenie a vojenské účely. A to sme mohli vidieť aj v Rusku. Rusko má tak dostatok príjmov z exportu plynu na to, aby si mohlo dovoliť vojnu.
Môže nastať scenár, v ktorom Putin prehrá, či dokonca ho vlastní zvrhnú? Stane sa Rusko demokraciou?
V súčasnosti existuje len málo náznakov, že by Putin padol. V podmienkach masívnej represie voči obyvateľstvu a zároveň plnej kontroly aj vnútri vládnucej elity je takýto scenár nepravdepodobný. No ak by sa to aj náhodou stalo, je vysoko pravdepodobné, že spôsob vládnutia v Rusku, ako ho poznáme, bude pokračovať.
A čo ak Putin Ukrajinu dobyje?
Dobytie Ukrajiny by bolo tragédiou, pretože by sa prerušili demokratické reformy a reformy smerujúce k právnemu štátu. A krajina by bola na veľmi dlho poškodená, čo sa týka sociálno-ekonomického rozvoja.
No skôr je podľa mňa veľmi pravdepodobné, že Rusku sa nepodarí získať a udržať si kontrolu nad Ukrajinou. Alebo, ak sa podarí, tak v obmedzenej miere a dočasne. To by ešte viac ovplyvnilo vyhliadky Ukrajiny na rozvoj.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
