Podstatou ukrajinskej žaloby je spochybnenie tvrdenia Ruskej federácie, že na území Ukrajiny je páchaná genocída, a preukázanie toho, že nič v Dohovore o genocíde z roku 1948 neoprávňuje Ruskú federáciu použiť ozbrojenú silu proti Ukrajine. Ďalej Ukrajina žiada aj o rozhodnutie týkajúce sa ruského uznania nezávislosti Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Okrem iného tiež žiada aj o priznanie plnej náhrady za akékoľvek škodlivé následky konania Ruskej federácie na Ukrajine.

Medzinárodný súdny dvor poukázal na to, že Dohovor o genocíde ustanovuje, že štát, ktorý sa nazdáva, že na území iného štátu dochádza k páchaniu genocídy, má na to upozorniť kompetentné orgány OSN. Tieto majú prijať príslušné opatrenie. Naráža sa tu osobitne na Bezpečnostnú radu OSN, v ktorej má Rusko stále členstvo, ako aj na Valné zhromaždenie OSN. Dohovor o genocíde tiež predpokladá, že spor môže byť riešený aj na Medzinárodnom súdnom dvore. Ruská federácia obviňuje Ukrajinu z genocídy už roky. Do dnešného dňa by sa mohlo súdne konanie pred Medzinárodným súdnym dvorom skončiť už niekoľkokrát.

Medzinárodný súdny dvor tiež uviedol, že štáty môžu siahnuť aj po jednostranných sankčných opatreniach. Či už samostatne, alebo v rámci regionálnych organizácií. Ich povaha môže byť rozličná, musia však byť rešpektované limity, ktoré stanovuje medzinárodné právo. Neprekročiteľným limitom je zákaz útoku na iný štát.

Ukrajina však nemôže žalovať Ruskú federáciu z nelegálneho útoku ako takého, pretože Ruská federácia neuznala právomoc Medzinárodného súdneho dvora rozhodovať spory, ktoré sa jej týkajú. Na rozdiel od vnútroštátnych súdov, medzinárodný súd sa musí vždy presvedčiť, či obe strany sporu súhlasia s tým, že vec rozhodne.

Právomoc Medzinárodného súdneho dvora je možné uznať vo všeobecnosti vo vzťahu k akýmkoľvek budúcim sporom. Prípadne s určitými výnimkami. Príkladom je vyhlásenie Slovenskej republiky v roku 2004, keď sme uznali právomoc Medzinárodného súdneho dvora rozhodnúť akékoľvek spory týkajúce sa Slovenska. Avšak s výnimkou sporov týkajúcich sa životného prostredia a pod podmienkou, že právomoc recipročne prijala aj druhá strana sporu. To by znamenalo, že ak by išlo napríklad o spor týkajúci sa štátnych hraníc a druhá strana sporu by vylúčila spory týkajúce sa štátnych hraníc, tak sa nemôže dovolávať nášho vyhlásenia ako základu pre právomoc Medzinárodného súdneho dvora. Ruská federácia takéto vyhlásenie Medzinárodnému súdnemu dvoru nedoručila.

Právomoc však môže byť odôvodne...