Precestovali počas nej Rusko, Strednú Áziu, Čínu, Austráliu či Strednú a Južnú Ameriku len s ruksakmi na chrbtoch. "Putovaním a bez použitia lietadla sa človek dostane na miesta, ktoré by inak vôbec nespoznal. Práve tam je to však možno zaujímavejšie než pri tých najväčších pamätihodnostiach,“ tvrdí v rozhovore pre HN Zwernemann.
Na viac ako ročnú cestu okolo sveta len s batohom sa neodváži vyraziť každý. Čo k takémuto dobrodružstvu priviedlo vás?
S manželom sme o takejto ceste snívali už roky. Spoznali sme sa na cestách s ruksakom v rumunských horách a odvtedy spolu cestujeme. Každú voľnú chvíľu sme trávili putovaním po Európe. Potom prišla svadba a my sme si povedali, že toto je ten najvhodnejší moment, keď vyraziť na cestu. Bola to teda akási "predĺžená“ svadobná cesta, splnenie nášho spoločného sna.
Pripravovali ste sa na ňu dlho, alebo ste len vzali batoh na chrbát a vyrazili ste?
Samotné prípravy neboli také dlhé. Trvalo možno mesiac, kým sme si vybavili víza do prvých krajín na našej trase. Potom sme nechali zvyšok cesty, aby sa organizoval sám. Nebolo totiž celkom jasné, ktoré krajiny presne navštívime. Samozrejme, mali sme istú víziu a vedeli sme, že budeme cestovať smerom na východ.
Zaujímavosťou je, že ste boli rozhodnutí cestovať výlučne po súši alebo po vode. Dá sa to vôbec nepoužiť pri ceste okolo sveta lietadlo?
Dá sa to. Napríklad sa snažíme nelietať ani v bežnom živote. Ani na dovolenky sme nikdy nechodili lietadlom, ale vlakom a loďou, aj keď sme mali ísť napríklad niekde do oblasti Stredozemného mora. Myslím si totiž, že práve takýmto putovaním bez lietadla sa človek dostane na miesta, ktoré by inak vôbec nespoznal. Zistili sme, že práve tam je to niekedy najzaujímavejšie, možno ešte viac, než pri tých najväčších pamätihodnostiach.
Napriek tomu sa vám však nepodarilo prejsť okolo Zeme úplne bez lietadla...
Počas cesty sa nám stala taká kuriózna situácia. Boli sme na ceste od domorodcov v Papue-Novej Guinei na Šalamúnove ostrovy. Viezol nás vo svojej loďke miestny rybár a vysadil nás na prvom šalamúnskom ostrove. Tam sme zistili, že to nie je imigračný bod, teda vstupná brána do republiky. Tak sa z nás stali neúmyselne ilegálni prisťahovalci. Nakoniec sme tam strávili tri týždne dohadovaním sa s imigračným úradom, ktorý nás nakoniec vykázal z republiky. Bol to jediný moment, keď sme museli sadnúť na lietadlo, pretože sa nám nepodarilo nájsť loď, ktorá by nás v stanovenom termíne odviezla preč. Do Austrálie sme teda museli letieť.
Stretli ste počas cesty cez 39 krajín sveta aj nejakých Slovákov?
Áno, a to práve na tom prvom ostrove. Štyria Slováci tam sedeli presne v rovnakej situácii ako nelegálni imigranti. Zažili sme s nimi všetky tie imigračné peripetie, ale bolo to veľmi milé a neočakávané stretnúť rodákov na takomto zabudnutom ostrovčeku v strede Pacifiku.
Na koľko vás takýto "špás“ vyšiel?
So všetkými prípravami, investíciami, dopravou, stravou a ubytovaním nás to vyšlo na 25-tisíc eur. Náš denný rozpočet pre dvoch ľudí bol 60 eur. Je to na prvý pohľad veľa peňazí, ale rozhodne to stálo za to, čo sme zažili. Neľutujeme ani jeden cent.