"Už ho vidím, odstráňte ešte tamten kus betónu," zavolal včera jeden zo záchranárov v meste Pej-čchuan. Po chvíli už spolu s kolegami vyťahujú Tchang Siunga. Jeho tvár je celá od prachu, no okrem niekoľkých odrenín je v poriadku. Je rád, že prežil. Ešte netuší, že jeho manželku vojaci uvoľnili z trosiek zrúteného domu už vo štvrtok. Podobných príbehov so šťastným koncom je však čoraz menej. A v kopcoch nad okresom Pej-čchuan sa objavujú nové a nové hroby. Nad stromami stúpa dym z márnic, ktoré nestačia prijímať mŕtve telá. Navyše, znovu začína pršať a hrozia zosuvy pôdy. Jedna tragédia strieda druhú.
Štadión ako domov
Väčšina tých, čo v Pej-čchuane prežila najhoršie zemetrasenie v Číne za posledných 32 rokov, našla útočisko na štadióne v neďalekom meste Mien-jang. Medzi nimi aj rodina pána Čeng Pinga. Posedáva na dekách, jedinom kuse "nábytku", ktorý rodine ostal. 34-ročný Čeng Ping utrpel zranenia na hlave, ale to je vraj to najmenšie. "Chcem mať zase niekedy vlastný domov, prišli sme o všetko, zemetrasenie zrovnalo dom so zemou. Nemám žiadne peniaze," hovorí s ťažko potláčanými slzami v očiach. Hlavu má obviazanú, v lone mu sedí trojročný syn, vedľa neho postáva manželka a deväťročná dcéra. "Dúfame, že nám vláda postaví nový dom, aby sme mohli začať odznova. Máme tu čo jesť a piť, ale dlho tu pod šírym nebom spať nemôžeme. Nemáme ani stan, pod ktorý by sme sa uchýlili," ukazuje žena. "Celá moja rodina je tu s nami, všetci príbuzní, nikto z nich našťastie nezahynul." To jediné je pre ňu slabou útechou. Obavy má hlavne z toho, ako sa prežitá tragédia odrazí na jej deťoch. Zvlášť detstvo staršej dcéry bude vraj navždy poznamenané. "Videla som, ako sa všetko hýbe, stromy sa kývali tak ako obilie na našej farme, a potom začalo všetko padať. A nielen stromy, ale i domy vrátane toho nášho," opisuje okamihy hrôzy deväťročná Čcheng I. Teraz už je v bezpečí, ale ako mi jej matka po chvíli potichu povie, dcérka stále nevie, že svoju najlepšiu kamarátku zo susedstva už nikdy neuvidí.
Krik, plač a zmätok
Na oblohe sa na chvíľu objavilo slniečko, ktoré začína nepríjemne páliť. Dehydrovaní ľudia sú vďační za pitnú vodu, ktorú im roznášajú dobrovoľníci z Mien-jangu, väčšinou študenti. Medzi nimi aj 16-ročná Long Lia, ktorá sa ma po anglicky pýta, či niečo nepotrebujem. Ponúka mi tiež pitnú vodu a niečo na jedenie. Snaží sa usmievať, ospravedlňuje sa, že jej angličtina nie je príliš dobrá. Na oplátku hovorím, že som na tom s čínštinou podobne. Po chvíli však neudrží plač. "Študujem tu, aj keď pochádzam z Pej-čchuanu, kde žili moji rodičia. Maminka je v poriadku, ale o otcovi nič nevieme. Zostal v troskách domu, už ho asi neuvidím živého," hovorí so slzami v očiach.
Long Lia teraz prespáva pod šírym nebom. Na zemi, ktorá sa pod ňou neustále chveje. Za týždeň od ničivého zemetrasenia došlo k niekoľkým tisícom následných otrasov.
Rovnako sú na tom tisíce ďalších rodín. Tie, ktoré evakuovali alebo prišli krátko po prírodnej tragédii, sú na tom o niečo lepšie. Úrady pre ne vybudovali na štadióne stanové mestečko. Ostatní musia čakať za symbolickými bránami.
"Pustite nás, máme tam príbuzných," volajú jedni. Ďalší sa zase dožadujú vstupu, pretože nemajú kam ísť. No policajti sú nekompromisní, viac ľudí sa jednoducho nevojde. Krik, plač, hádky, zmätok. Výnimkou nie je ani to, že niektorí padajú vyčerpaní. V tej chvíli ku mne pribieha mladý muž, nesúci na chrbte starenku. Tá už nejaví známky života. Sanitka cez dav ľudí neprejde, preto s ňou musí prejsť až k hlavnej ulici.
Za mnou, smerom k štadiónu, sa zatiaľ snažia prejsť desiatky dobrovoľníkov, ktorí vytvorili ľudskú reťaz, nikoho dnu nepustia. A to na príkaz policajtov. Pre väčšinu postihnutých je to
nepochopiteľné, no vraj jedine takto sa dá zabrániť chaosu. Rušno je aj na samotnom štadióne. Z nákladných automobilov sa vykladá pomoc, vojaci aj policajti čakajú na ďalšie rozkazy a ľudia, ktorí prišli o strechu nad hlavou, našli dočasné útočisko v útrobách štadióna alebo v modrých stanoch postavených naokolo.
StoryEditor