Je prvým Slovákom, ktorý pôsobí na Medzinárodnom súdnom dvore. Predchodcu dokonca nemal ani z bývalého Československa. "Bol som v správnej chvíli na správnom mieste, dobre pripravený uchádzať sa o takýto post," hovorí sudca Peter Tomka v rozhovore pre HN.
Ste jedným z 15 sudcov Medzinárodného súdneho dvora. Aké to je byť medzi "sudcovskou elitou?"
- Pre právnika je to nepochybne jeden z najprestížnejších postov. Na druhej strane je to však miesto, ktoré si vyžaduje veľkú zodpovednosť, pretože sa rozhoduje o závažných veciach. Ešte viac tomu pridáva fakt, že voči verdiktu súdu sa nemožno odvolať. Preto treba venovať mimoriadnu pozornosť všetkým aspektom sporu, vyvarovať sa chýb a omylu.
Existuje nejaký kľúč, podľa ktorého sa zohľadňuje národnosť kandidáta na sudcovskú funkciu?
- Existuje určitý úzus, ktorý sa dlhodobejšie dodržiava. Nie je však povinný a nie všetky štáty ho dodržiavajú. V zbore sudcov boli a aj sú už tradične dvaja sudcovia z krajín východoeurópskej regionálnej skupiny. Pričom jedno miesto vždy obsadzuje sudca kedysi zo ZSSR, dnes z Ruskej federácie. Mojím predchodcom bol sudca z Maďarska. Z bývalého Československa ani zo Slovenska ešte nikdy nepôsobil sudca na súdnom dvore.
V čom je Medzinárodný súdny dvor špecifický?
- Rieši medzištátne spory. Len štáty môžu byť sporovou stranou, súd nemá oprávnenie zaoberať sa sťažnosťami alebo žalobami jednotlivcov. Druhou úlohou súdu je podávať poradné posudky o právnych otázkach na žiadosť OSN a niektorých ďalších medzinárodných organizácií.
Stalo sa, že by súdny dvor riešil aj nejaký kuriózny prípad?
- Nie. Spory, ktoré obvykle rieši súdny dvor, sú závažnejšieho charakteru. Ja osobne som sa za štyri roky pôsobenia podieľal na rozhodovaní 18 sporov a vynesení jedného právneho posudku. Spory boli rôzneho charakteru. Napríklad medzi Demokratickou republikou Kongo a Ugandou išlo o prípad, ktorý súvisel s použitím ozbrojenej sily medzi štátmi. V súčasnosti rozhodujeme spor medzi Nikaraguou a Hondurasom o ich hranici v Karibskom mori.
Ktorý z tých 18 prípadov bol pre vás najťažší?
- Každý prípad je svojím spôsobom špecifický, sú prípady, ktoré majú celý rad vzájomne súvisiacich otázok. Nepochybne jedným z najťažších však bol spor medzi Bosnou a Hercegovinou a Srbskom a Čiernou Horou. Týkal sa aplikácie dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy.
Môžete vy vôbec riešiť prípad, keby sa spornou stranou stalo Slovensko? Nevzniká tak konflikt záujmov?
- Nie, konflikt záujmov tu nevzniká. Vychádza sa z toho, že sudca je nezávislý. To je aj súčasťou sľubu, ktorý sudca na začiatku svojho mandátu musí zložiť - že bude rozhodovať nezávisle a nestranne. Takže táto skutočnosť nespôsobuje problémy. Sú však prípady, kedy sa sudca na rozhodovaní konkrétnej kauzy nemôže podieľať. Napríklad vtedy, ak už v danej veci zohrával nejakú úlohu - bol napríklad poradcom jednej zo sporových strán pri ich rokovaniach, alebo zastupoval v určitej fáze niektorú stranu ako jej právny zástupca pred súdnym orgánom. A to z toho dôvodu, že taký sudca si už skôr vytvoril určitý právny názor pri rokovaniach alebo pri zastupovaní.
To znamená, že vy by ste napríklad nemohli rozhodovať vtedy, ak by sa Slovensko a Maďarsko opäť sporili pre vodné dielo Gabčíkovo - Nagymaros?
- Presne tak. Keďže ja som zastupoval Slovensko v tejto kauze, v akejkoľvek ďalšej prípadnej súdnej fáze týkajúcej sa tohto sporu by som sa nemohol spolupodieľať na rozhodovaní príslušnej kauzy. Ale ak by sa Slovensko sporilo s ktorýmkoľvek iným štátom, alebo aj s Maďarskou republikou, ale v inom prípade, skutočnosť, že som občanom Slovenskej republiky a Slovensko by bolo sporovou stranou, ma nevylučuje z rozhodovania.
Riešili ste aj priamo nejaký spor Slovenska s inou krajinou?
- Nie. Spor o Gabčíkovo - Nagymaros bol jediným prípadom Slovenska, ktorý sa dosiaľ dostal pred súdny dvor v Haagu. Československo nebolo nikdy sporovou stranou pred súdnym dvorom, ktorý začal pôsobiť v roku 1946. Musím však doplniť, že v medzivojnovom období sa Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti v Haagu, ktorý bol predchodcom dnešného súdu, zaoberal dvoma prípadmi, ktoré sa týkali Slovenska.
Ako pri riešení sporu vyzerá spolupráca medzi sudcami?
- Je to práca veľmi individuálna. Sudcovia medzi sebou príliš nekomunikujú pri tom, keď si vytvárajú svoj názor na daný problém. Sudca si musí pripraviť svoje písomné stanovisko, ako by mal byť spor rozhodnutý, až potom sa oboznámi s názormi svojich kolegov. Potom sa pripraví na základe väčšinového názoru rozsudok, ku ktorému sudcovia môžu predkladať pripomienky a ktorý prechádza dvoma čítaniami počas interných porád súdu.
Pôsobili ste naozaj na veľmi zaujímavých pozíciách už aj pred tým. Máte nejaký cieľ, ktorý by ste chceli dosiahnuť?
- Musím sa priznať, že ani o tejto pozícii som nikdy nesníval. Skôr to bola súhra okolností, v správnej chvíli som bol na správnom mieste dobre pripravený uchádzať sa o takýto post.