Pred nami sa rozprestiera kľukatá kamenistá cesta, na ktorej tancujú listy poháňané vetrom. Atmosféru ako z filmu Blarwitch umocňuje ešte sychravé počasie. Takto sa začala naša cesta do najznámejšej obce v Bosne a Hercegovine, do Srebrenice. 

Niet celého domu
Vchádzame do Srebrenice. Už niekoľko kilometrov pred ňou bola cesta lemovaná rozstrieľanými či vypálenými domami. V Bosne a Hercegovine niet takmer v celej krajine jedného domu, ktorý by nemal aspoň dve diery po guľkách z vojny, ktorá prebehla v rokoch 1992 až 1995. Aj tu je ruín požehnane. Z polorozpadnutých domov vyrastajú stromy a a na rozbitej ceste hrajú deti futbal. Jedna ruina slúži ako sušiareň na vypranú bielizeň, iná ako garáž. Z rovnako úbohého kultúrneho domu sa šíri hlasná hudba. Pýtame sa domácich, čo sa tam deje. Krčmárka v pohostinci nám hovorí, že v kultúrnom dome slávia srbskú svadbu. Tí vyznávajú pravoslávnu vieru. V Srebrenici je vidieť novoopravený pravoslávny kostol a kúsok ďalej je moslimská mešita. Nad ňou sa týči kríž na vrchole kopca. Práve tieto dve entity- Bosňaci, teda moslimovia a Srbi, pravoslávni, bojovali pred trinástimi rokmi proti sebe. Dnes je to však inak, aspoň tak to tvrdia miestni. Štamgast pohostinstva, v ktorom sme na chvíľu zakotvili, nám hovorí, že nenávisť a nevraživosť medzi Srbmi a Bosniakmi nie je. „Jedinú zlobu medzi ľudí vnášajú politici. Oni majú problém. My si tu žijeme v mieri,“ vysvetľuje Dragan. Jemu sa v meste žije dobre. Nie výborne, ale dobre. Vzápätí sa nám chváli úspechmi svojich synov. „ Starší je na vysokej škole ekonomickej a mladší na strednej. Obidvaja vedia perfektne anglicky.“

Moslimovia stavajú kostoly
Po dobrom jedle kráčame k mešite. Na rázcestí kopca s krížom a mešity stretávame staršieho muža Seata. Dáme sa s ním do reči. Najprv sa ho pýtame na život v Srebrenici. Nesťažuje si, práve naopak začne sa chváliť svojou stavebnou firmou, ktorá, niet divu, má stále veľa práce. No pri otázke na masaker v Srebrenici odpovedá vyhýbavo. „Áno, bol som tu počas vojny a svoje som zažil. No keď chcete viac o tom, tak poďme tam, kde nás nikto nemôže počuť,“ hovorí. Trochu nedôverčivo ho nasledujeme hore ulicou do jedného z polozrekonštruovaných domov. Domáci nás vítajú a hostia sirupovou vodou. Sú veľmi milí a pôsobia dobrosrdečne, no napriek tomu o vojne ani muk. „ Bola som tu počas vojny,“ priznáva sa domáca pani, no viac z nej už nedostaneme. Ani Seat k vojne veľa nehovorí. Vtom príde jeden z robotníkov. Seat naňho ukáže prstom a sucho poznamená – pri genocíde zomrel aj jeho syn. Robotník však na jeho slová nereaguje. Seat nás opäť ubezpečuje, že teraz je všetko inak. „Medzi nami Bosňakmi a Srbmi nie sú už žiadne konflikty. Dokonca moja stavebná firma zrekonštruovala pravoslávny kostol.“

Pohostinní domáci
Seat zakaždým z témy vojna prejde obratne na inú. „Ja mám dcéru. Vie veľmi dobre anglicky a študuje ekonómiu na vysokej škole. Prespite dnes u mňa zoznámim vás.“ Pozýva nás. Zdvorilo mu poďakujeme, no pozvanie prijať nemôžeme, keďže večer musíme byť v Sarajeve. Domáca pani nás odhovára, aby sme tak dlhú cestu nemerali na večer. My im oponujeme - je to len 130 kilometrov. Oni len pokrútia hlavou. I napriek tomu, že sme v Bosne už tri dni, ešte stále si neuvedomujeme, že majú pravdu. Stotridsať kilometrov na Slovensku a v Bosne nie je to isté. Cesty sú tu dobrodružstvom samoosebe. Stredová čiara väčšinou vyznačená nie je, krajnice sú nespevnené a šoféri bez pudu sebazáchovy. Napriek tomu sú tu policajné hliadky za každou zákrutou. Seat Vezme za hrsť orechov a ponúkne nám ich. Jeden si vezme do dlane a rozmliaždi v ruke. „ Bosňansko- srbský problém je ako orech, ťažko ho rozlúsknuť. Nepochopí ho nik.“