V stiesnených priestoroch zamestnaneckej agentúry Prestige v centre Singapuru sa šesť dievčat z Filipín uchádza o prácu. Všetko ide ako na bežiacom páse. Najskôr prichádzajú na rad životopisy, referenčné listy a vyplnenie dotazníkov. Potom dlhovlasé Filipínky vstupujú jedna za druhou do miestnosti, kde absolvujú pohovor u svojho potenciálneho zamestnávateľa, rodiny hľadajúcej domácu pomocníčku.
"Do Singapuru som prišla za prácou. Doma by som nijakú nenašla, a keď, tak za zárobok, ktorý by nás vôbec neuživil," hovorí plynulou angličtinou dvadsaťšesťročná slobodná matka Elisa Cagas Bayová. "Naša ekonomika na tom stále nie je dobre a nezamestnanosť rastie," dodáva drobná dievčina, pochádzajúca z južného ostrova Mindanao, ktorá svojho šesťročného syna zverila na čas do výchovy rodičom. Elisa sa o príležitosti zamestnania na bohatom ostrove dozvedela od susedky, ktorá pracuje v Singapure už niekoľko rokov. Uvedomuje si, že sa tu bude musieť riadiť prísnymi pravidlami ministerstva práce, medzi ktoré patrí, napríklad, zákaz rozvíjania bližšieho vzťahu s lokálnymi mužmi. Filipínky sa tu nesmú vydať za občanov Singapuru a v prípade otehotnenia ich okamžite deportujú domov. Elisa nemá veľmi na výber, a rovnako ako jej bývalá susedka a ďalšie filipínske ženy si na nové postavenie "slúžky" pomerne rýchlo zvykne. Ubytovanie a jedlo je zadarmo, niekoľko stoviek singapurských dolárov mesačne, voľno v nedeľu a bezpečnosť na uliciach upraveného a čistého mesta sú hlavné dôvody, prečo ich na ostrove pracuje niekoľko desiatok tisíc. Možno ich stretnúť aj v nemocniciach ako zdravotné sestry, veľká väčšina z nich však skončí aj napriek strednému a v niektorých prípadoch aj vyššiemu vzdelaniu ako pomocnice v domácnosti.
Podľa posledných údajov pracuje približne sedem miliónov Filipínčanov vo vyše 180 krajinách sveta. Bývalý americký prezident Bill Clinton mal filipínskeho vodiča, ďalšie krajanky sa prepracovali do kuchyne Bieleho domu, jedna zo slúžok v Buckinghamskom paláci, ktorá upratovala izby princov Williama a Harryho, pochádzala z Filipín, niekdajší francúzsky prezident Francois Mitterand zamestnal tiež jednu Filipínku ako kuchárku. V Spojených štátoch predstavujú Filipínčania druhú najväčšiu skupinu imigrantov. Mnohí pracujú ako učitelia, inžinieri, zdravotné sestry, niektorí slúžia v americkej armáde. Po Európe ich je roztrúsených približne 400-tisíc. Najväčšie filipínske komunity sú na starom kontinente vo Francúzsku, Veľkej Británii a v Taliansku.
A exodus Filipíncov pokračuje. Podľa štatistiky ich denne opustí krajinu približne tritisíc.
Prezidentke Glorii Arroyovej, ktorá cez víkend oznámila, že napriek pôvodnému odmietavému stanovisku sa predsa len bude v budúcich májových voľbách uchádzať o priazeň voličov, sa zatiaľ nepodarilo realizovať plány, ktoré sa týkajú zlepšenia domácej ekonomickej situácie. Keď v januári 2001 striedala po predčasnom zosadení Josepha Estradu, ubezpečovala milióny Filipíncov, že ich do konca svojho volebného obdobia, (ktoré vyprší v júni budúceho roku), vytiahne z chudoby. Arroyová sľubovala prácu miliónom ľudí, potlačenie korupcie a zníženie kriminality, ktoré neuveriteľným spôsobom sužujú túto chudobnú ázijskú krajinu. Vláda dnes vyhlasuje, že sa podarilo vytvoriť pol milióna nových pracovných miest. Väčšina z nich sa však týka poľnohospodárstva, čo znamená, že sú sezónne a dočasné. Nezamestnanosť v skutočnosti vzrástla z 10,1 percenta (júl 2001) na dnešných 12,7 percenta. Aj počet chudobných ľudí v krajine je vyšší. Kým v roku 1997 žilo pod hranicou biedy 28,1 percenta Filipínčanov, dnes je to podľa vládnej štatistiky 34 percent obyvateľov. Niektorí ekonomickí odborníci si však myslia, že to môže byť dokonca aj 40 percent.
Všetky tieto fakty sú aj hlavným dôvodom, prečo popularita Arroyovej u stredných a predovšetkým nižších vrstiev Filipínčanov výrazne klesla. Pozorovatelia si však myslia, že v nadchádzajúcej kampani bude pre ňu predstavovať najväčší problém asi jej manžel Mike Arroyo a najstarší syn Mikey. Obidvaja sú obvinení z korupcie v rôznych škandáloch.