Disident, novinár a politik Jiří Dienstbier, ktorý v sobotu vo veku 73 rokov zomrel v Prahe po dlhšej chorobe, sa do českých dejín zapísal predovšetkým ako prvý ponovembrový minister zahraničia. Po odchode z ministerstva zahraničia však na domácej politickej scéne už veľa úspechov neslávil, len pred dvoma rokmi zasadol do Senátu. Zato sa ako jeden z mála Čechov presadil v medzinárodnej politike, keď tri roky pôsobil ako osobitný spravodajca OSN pre ľudské práva v bývalej Juhoslávii.
Predtým, ako sa na tretí pokus stal na jeseň 2008 senátorom, sa Dienstbierovo meno objavovalo v špekuláciách o obsadení dôležitých funkcií. Hovorilo sa o ňom v súvislosti s funkciou eurokomisára, bol kandidátom na vysokého komisára OSN pre ľudské práva, v čase krízy Grossovej vlády sa špekulovalo, že by mohol byť premiérom. V roku 2007 sa jeho meno objavilo aj v súvislosti s voľbou prezidenta. Nakoniec ale ako nestraník za sociálnu demokraciu zasadol v hornej parlamentnej komore a nadviazal na svoje ministerské roky, keď sa stál šéfom zahraničného výboru.
Dienstbier do vysokej politiky vkročil krátko po udalostiach na Národnej triede, v decembri 1989 bol ako popredný predstaviteľ a hovorca Občianskeho fóra delegovaný do prvej postkomunistickej federálnej vlády ako minister zahraničia. Rovnakú funkciu a navyše aj post podpredsedu kabinetu zastával v nasledujúcej vláde, ktorá vzišla z volieb v júni 1990. Zároveň bol federálnym poslancom.
Po rozpade Občianskeho fóra sa Dienstbier stal predsedom jedného z novovzniknutých politických subjektov - Občianskeho hnutia (OH), neskôr premenovaného na Slobodní demokrati (SD). Parlamentné voľby v roku 1992 boli pre OH neúspešné a Dienstbier opustil vládu i parlament. Jeho strana sa nepresadila ani vo voľbách v roku 1996, kde kandidovala už ako nový subjekt po fúzii zadĺženej SD s Liberálnou stranou národno sociálnou (SD-LSNS). SD-LSNS opustil v novembri 1997 krátko po jej premenovaní na Českú stranu národne sociálnu.
Hoci na domácej politickej scéne Dienstbierova hviezda pozvoľna zhasínala (v rokoch 1996 a 2000 sa napríklad neúspešne uchádzal o senátorský mandát), dosiahol ocenenie v medzinárodnom meradle. V marci 1998 bol vymenovaný osobitným spravodajcom OSN pre ľudské práva v bývalej Juhoslávii. Tomu predchádzalo aj jeho menovanie českým veľvyslancom so zvláštnym poslaním. Ešte predtým sa Dienstbier stal osobným zástupcom prezidenta Václava Havla v skupine 16 hláv štátov alebo vlád pre reformu OSN.
Vo svojich funkciách však neslávil iba úspechy. Za jeho niektoré výroky vo funkcii spravodajcu OSN ho kritizoval ako prezident Havel, tak napríklad aj šéf civilnej správy OSN v Kosove (UNMIK) Bernard Kouchner. Ani jeho pôsobenie v zimnom paláci nebýva hodnotené iba kladne - podľa kritikov údajne zanedbal politiku voči Nemecku, predovšetkým otázky súvisiace s druhou svetovou vojnou. V tejto súvislosti bol kritizovaný pre neúčasť Československa pri rokovaniach o zjednotení Nemecka.
Rodák z Kladna Jiří Dienstbier (narodil sa 20. apríla 1937) vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej. Potom sa stal zahraničnopolitickým komentátorom Československého rozhlasu. Bol členom komunistickej strany, pracoval vo Zväze českých novinárov. V roku 1968 bol ako politicky nespoľahlivý vyhodený zo zamestnania i z KSČ. Až do roku 1989 nemohol vykonávať novinársku profesiu a živil sa okrem iného ako nočný strážnik a kurič. V rokoch 1979 až 1982 bol ako člen Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) väznený za "podvracanie republiky".
Dienstbier bol jedným z prvých signatárov Charty 77, pracoval ako redaktor ilegálneho časopisu Štvorec, spoluzaložil Československý helsinský výbor, publikoval a napísal niekoľko kníh. Získal rad domácich i zahraničných ocenení. Medzinárodný tlačový inštitút (IPI) v Bostone ho napríklad na prelome storočia zaradil medzi 50 "hrdinov svetovej slobody tlače", ktorí pôsobili v druhej polovici 20. storočia. V roku 2005 bol uvedený do funkcie jedného zo štatutárnych zástupcov spoločnosti, ktorá drží zlatú akciu britskej agentúry Reuters (dnes Thomson Reuters).
Dienstbier bol štyrikrát ženatý, okrem syna Jiřího, ktorý tento rok viedol kandidátku ČSSD do pražského zastupiteľstva a nesúhlasil s koalíciou sociálnych a občianskych demokratov, mal dcéry Moniku, Kristína a Ivetu (ktorá v roku 1998 zomrela).