Jediným vnútropoliticky úplne bezproblémovým výsledkom nadchádzajúceho summitu EÚ by pre britského premiéra Tonyho Blaira bolo neprijatie európskej ústavy. Inak na neho v Bruselu číha problém skoro na každom kroku -- od ústavy, ktorú väčšina Britov vôbec nechce, po meno nového predsedu komisie, ktorý nesmie byť príliš federalistický. Nemecko a Francúzsko budú Blairovi situáciu podobne ako v minulosti sotva uľahčovať -- aj keď každému musí byť jasné, že po Blairovi nebude dlho možné očakávať premiéra tak nakloneného spolupráci. Berlín a Paríž však majú podobne ako Blair svoje problémy a budú ich riešiť. Tvárou v tvár euroskeptického hlasu v Británii a celej Európe budú vedúci predstavitelia na summite pod tlakom, aby ukázali, že únia má zmysel a že funguje. Málokto však zrejme bude mať takú skepticky naladenú verejnosť ako Blair. I keď čerstvých 16 percent hlasov pre izolacionistickú UKIP v eurovoľbách prišlo väčšinou od konzervatívnych voličov, určitú časť pridali i Blairovi lauboristi. Aj oni sa pýtajú načo je Británii, ktorá po stáročia stála sama za Lamanšským prielivom a počínala si celkom dobre, vlastne jej členstvo v EÚ. A presadzovať úniu v krajine, ktorá za dlhé storočia nepovažovala za nutné spísať ani svoju vlastnú ústavu, je úloha, do ktorej by sa veľa britských politikov vôbec nepustilo. Blair o nej vyhlásil referendum. To mu isto pomôže pri rokovaní na summite, rovnako ako potreba jeho partnerov ukázať domácemu voličstvu, že berú volebné posolstvo vážne. Na druhej strane kontinentu už nikoho nebaví bojovať s "večnými" britskými pripomienkami, okrem iného preto, že na rozdiel do Blaira neboli tamojší politici nútení voličom väčšinu krokov vôbec vysvetľovať. Francúzsko a Nemecko hľadajú kompromis s Blairom, ale aj cesty, ako Britániu z hry vyšachovať -- a to je ďalšia mína, ktorej sa Blair bude chcieť vyhnúť.