Vzácna fosília poskytla genetický materiál, ktorý umožnil datovať vznik medveďa bieleho ako druhu. Bolo to pomerne nedávno. V časopise Proceedings of the National Academy of Sciences to oznámil 14-členný americko-nórsko-islandský tím Charlotte Lindqvistovej z Buffalskej univerzity a Stephana Schustera z Pennsylvánskej štátnej univerzity v University Park.
"Naše výsledky potvrdzujú, že polárny medveď, čiže medveď biely, je evolučne mladý druh, ktorý sa odštiepil od spoločného predka s medveďmi hnedými pred približne 150.000 rokmi a v neskorom pleistocéne sa vyvíjal mimoriadne rýchlo. Zrejme vďaka adaptácii na nové biotopy a zdroje potravy otvorené klimatickými zmenami pred nástupom poslednej medziľadovej doby," povedala Charlotte Lindqvistová.
Fosíliu objavil islandský geológ na nórskom súostroví Špicbergy v roku 2004. Išlo o čeľusť a špiciak medveďa bieleho (Ursus maritimus) spred 110.000-130.000 rokov. "Doposiaľ sa podarilo nájsť iba málo fosílií medveďov bielych, čo viedlo k premenlivým odhadom, kedy a ako sa vyvinuli. Pretože medvede biele zväčša žijú na ľade, ich mŕtve telá sa potopia na dno oceánu alebo ich zožerú zdochlináre. Neukladajú sa v sedimentoch, ako to býva pri iných cicavcoch," povedal Oystein Wiig, expert na medvede biele z Prírodovedného múzea Univerzity v Osle, ktorý analyzoval fosílie zo Špicbergov.
Charlotte Lindqvistová počas pobytu v múzeu z fosílií vyťažila DNA. V Buffale od roku 2008 získala vzorky tkanív dnešných medveďov bielych i hnedých. Napokon dekódovali celú mitochondriálnu DNA pravekého medveďa bieleho. Mitochondriálna DNA (mtDNA) patrí mitochondriám, organelám v bunkách, fungujúcim ako elektrárne. Dedí sa po matke a často slúži v evolučných výskumoch, o.i. sa aj najľahšie izoluje z fosílií.
Rodokmeň na báze mtDNA potvrdil, že praveký medveď biely sa vyvinul v línii medveďov hnedých. "Kľúčové bolo zahrnúť do nášho výskumu medvede hnedé z aljašských ostrovov Admirality, Baranof a Chichagof, keďže sú to najbližší príbuzní medveďov bielych -- iba tak sme mohli presnejšie stanoviť, kedy sa vyvinuli medvede biele ako odlišný druh. Skutočnosť, že náš praveký polárny medveď spočíva takmer priamo v bode štiepenia medzi touto jedinečnou skupinou medveďov hnedých a medveďmi bielymi, čiže blízko ich posledného spoločného predka, nám poskytla ideálnu príležitosť," doplnila Lindqvistová.
"Ide o zďaleka najstarší sekvenovaný mitochondriálny genóm cicavca, približne dvakrát starší, ako doteraz rekordný mamutí genóm," povedal Stephan Schuster.
Medvede biele sa v minulosti pružne adaptovali na zmenu klímy, otázne však je, ako to zvládnu dnes. "Zistili sme, že medvede biele prežili poslednú medziľadovú dobu, ktorá bola všeobecne teplejšia ako súčasná. No Špicbergy azda vtedy medveďom bielym slúžili ako refúgium, poskytovali im biotop, v ktorom mohli prežiť. Terajšia klimatická zmena možno prebieha tak rýchlo, že nevieme, či s ňou medvede biele udržia tempo. Medveď biely sa môže prejaviť evolučne obmedzenejší, lebo je dnes veľmi špecializovaný -- morfologicky, fyziologicky i správaním sa dobre adaptoval na život na okraji arktického ľadu, kde loví niekoľko málo druhov tuleňov," uzavrela Lindqvistová, ktorá mieni so Stephanom Schusterom izolovať aj jadrovú DNA predmetného polárneho medveďa.
Zdroj:
Proceedings of the National Academy of Sciences Early Edition a komuniké Pennsylvania State University z 1.3.2010