Muži v špeciálnych bielych oblekoch pobehujú medzi zničenými plášťami reaktorov, na chrbte majú kyslíkové bomby. Zrazu sa ozve výbuch a potom vyšľahnú plamene. Do vzduchu sa krátko nato vznesie oblak bieleho dymu. To všetko neustále nakrúca kamera umiestnená o niekoľko kilometrov ďalej. Tentoraz však nevzniká žiadny nový akčný film, toto je realita, aj keď nesie názov Fukušima 1.
Boj za všetkých
"Vedenie firmy chcelo, aby som zabezpečil rodinu a prišiel do práce. Mám však dve malé deti, a keby došlo k najhoršiemu, ako by som sa o ne dokázal postarať?“ pýta sa nahlas asi tridsaťročný muž z mesta Korijama ležiaceho asi 60 kilometrov od Fukušimy. "Aj preto všetkých tých päťdesiat statočných technikov bojujúcich s katastrofou obdivujem. Ja však chcem vidieť, ako môj chlapec ide prvýkrát do školy,“ dodáva ospravedlňujúco.
Zmysel pre povinnosť je pre Japoncov typický. Dobro celku povyšujú nad dobro rodiny, súčasná apokalypsa však často mení aj tieto nepísané spoločenské pravidlá. O to viac si všetci cenia hrdinstvo statočných päťdesiatich technikov bojujúcich za celú krajinu. Pracovníci elektrárne vo Fukušime si, samozrejme, zdravotné riziká veľmi dobre uvedomujú. Japonské ministerstvo zdravotníctva navyše zvýšilo hornú hranicu radiácie, ktorej môže byť každý vystavený, zo 100 na 250 milisievertov. To je päťkrát viac, než povoľuje limit pre zamestnancov amerických jadrových elektrární. Rovnako je však vyššia pravdepodobnosť vzniku rakovinových ochorení.
Mŕtvi a živí
"Chyťte sa tej hadice a omotajte ju okolo pása. Áno. A teraz urobte uzol.“ Jeden zo záchranárov stojaci na streche domu sa potom snaží vytiahnuť hore asi štyridsaťročnú ženu. Je celá premrznutá, na mastiace sa vlasy jej padá sneh. Keď sa jej podarí dostať do bezpečia, prepukne do plaču a svojho záchrancu objíme.
O kúsok ďalej, v zničenom aute prevrátenom na boku stojí mladý muž. Telo mu trčí z okienka, v náručí dve malé deti a okolo smrtiaca, na čierno sfarbená voda. Vlna cunami ho zmietla v okamihu, keď išli domov. Dodnes nevie, či je jeho žena nažive. V tejto chvíli však myslí na jediné. "Záchrana je skutočne tu.“
Podľa japonského premiéra Naota Kana sa už podarilo zachrániť 26-tisíc ľudí. Rovnako však stúpa aj počet obetí. Úrad obce Išinomaki teraz hlási viac ako 10-tisíc nezvestných. Tragická bilancia katastrofy bude zrejme ďalej rásť.
"Snažíme sa uvoľniť diaľnicu, aby bola úplne prejazdná a pripravená na prípadnú evakuáciu,“ hovorí bagrista odstraňujúci z cesty obrovské nánosy bahna, trosiek áut i domov. Ďalší robotníci o kúsok ďalej rozrezávajú popadané stromy, nad hlavami neustále prelietava helikoptéra. Zrazu sa na bicykli objaví starší muž, obzrie si dielo skazy a ponúkne záchranárom horúci čaj. Potom sa otočí a bez slova odíde.
Nevídaná ochota
Ochota, úsmevy, snaha pomôcť bez ohľadu na následky katastrofy. Ohľaduplnosť Japoncov je aj šesť dní po zemetrasení a následnej vlne cunami neuveriteľná: "Dajte mi lístok, ja vám vrátim peniaze,“ oznamuje mi pracovník na železničnej stanici, kam som dorazil po presune z postihnutého pobrežia. Nechápavo krútim hlavou: "Prišli sme síce o štyri hodiny neskôr, ale kvôli ďalším otrasom,“ snažím sa namietať.
Teraz nechápe on. S úsmevom mi však vracia cestovné. "Šinkansen predsa prišiel so štvorhodinovým oneskorením,“ ospravedlní sa, poďakuje a ukáže cestu von zo stanice. Obetiam prírodnej tragédie už pomáhajú aj veľké domáce spoločnosti, ktoré posielajú predovšetkým finančné dary. Medzi nimi Mitsubishi Estate, ktorá ponúkla 150 miliónov jenov, alebo All Nippon Airways poskytujúca 100 miliónov. Všetci dúfajú, že Japonsko sa znovu a čo najrýchlejšie postaví na nohy. A svet mu to želá z celého srdca. Robert Mikoláš, spolupracovník HN