Prevažne kurdským mestom Kámišlí na severovýchode Sýrie, ležiacom na hraniciach s Tureckom, iba pár desiatok kilometrov od irackých hraníc, prechádzajú autá a autobusy s irackými poznávacími značkami. Sú plné ľudí i vecí. Od pondelkového večera, po tom, čo Spojené štáty, Veľká Británia a Španielsko dali najavo, že ich už ďalej nezaujíma postoj odporcov irackej krízy v Bezpečnostnej rade OSN, odchádza mnoho Iračanov do susedných štátov. Väčšina z nich dlho verila, že vojna nebude, teraz však túto úplne nádej stratili. V snahe o čo najrýchlejší útek zo štátu teraz platia za benzín či prepravu veľké sumy, ktoré často mnohonásobne prevyšujú ceny za rovnaké služby iba o deň či dva skôr. Tí, ktorí si z nejakého dôvodu nemôžu cestu za hranice dovoliť, sa snažia odísť aspoň z mesta na vidiek. Kurdi v Kámišlí sledujú iracké autá so zmiešanými pocitmi. Väčšina z nich americký útok proti irackému diktátorovi Saddámovi Husajnovi podporuje, na rozdiel od majoritných arabských obyvateľov Sýrie i utekajúcich Iračanov. Na druhej strane im je však vydesených a zmätených obyvateľov ľúto. Ich rozpoltené pocity ešte navyše rozbúrila správa šíriaca sa po Kámišlí, podľa ktorej neďaleko mesta zahynulo pri úteku z krajiny v noci na včera pri dopravnej nehode sedem Iračanov. Dvadsaťročný Sami si rýchlo zaskočí do internetovej kaviarne Blue.net v centre mesta. Naťuká adresu www.kurdistan.org a chvíľu si smutne prezerá snímku Kurda Omara, ktorý sa snažil v náručí uchrániť niekoľkomesačného syna pred chemickým útokom Saddámovej armády na kurdské mestečko Halabdžu v roku 1988. Muž i jeho dieťa boli medzi 5 000 mŕtvymi, ktorých si tento barbarský útok vyžiadal. Celkovo Saddámovi vojaci zabili na severe Iraku v rokoch 1988 -- 1993 pri operácii Anfal asi 200-tisíc Kurdov.
"Vojnu nikto nechce, ale teraz je najdôležitejšie, aby bol Saddám zvrhnutý. Inak nebudeme v bezpečí nielen my, ale ani Arabi z okolitých krajín a nakoniec ani v samotnom Iraku," hovorí odhodlane. Sami chodí od jedného obchodíka k druhému, zastavuje sa v malých kurdských reštauráciách a spolu so svojimi priateľmi sa ďalej vzájomne ubezpečujú, že iná cesta nie je. Hovoria spolu veľmi emotívne, navzájom sa prekrikujú a divo gestikulujú. Zároveň však nespúšťajú oči z televízie, kde bežia takmer nepretržite zábery panarabskej spravodajskej stanice Al-Džazíra. Len občas prepnú na inú televíziu, aby sa uistili, že im skutočne nič neuniklo. Všetci dúfajú, že Američania Kurdom nezabudnú ich podporu. "Na severe Iraku si už teraz vládneme sami a po zvrhnutí Saddáma by to malo byť oficiálne potvrdené. Mali by sme získať aspoň rozsiahlu autonómiu," hovorí tridsaťtriročný Dzhouan. Hoci v polovici deväťdesiatych rokov prepukli v severnom Iraku boje medzi Demokratickou stranou Kurdistanu (KDP) a Vlasteneckým zväzom Kurdistanu (PUK), do ktorých na žiadosť KDP zasiahla iracká armáda, teraz sa situácia upokojila a obe strany spolupracujú v rámci Irackého národného kongresu (INC). Ten zastrešuje najvýznamnejšiu stranu protisaddámovej opozície. Dzhouan je akýmsi "neobčanom", pretože hoci sa narodil v Sýrii a žije tu celý život, nezískal tunajšie občianstvo. Dzhouanov obchodík preto oficiálne vlastní jeho priateľ. Jeho dcéra chodí do školy pod cudzím menom. "Na vojnu však musí ísť aj neobčan," hovorí smutne. Základná vojenská služba trvá v Sýrii tridsať mesiacov. V osemnásťmiliónovej krajine žije podľa oficiálnych informácií zhruba milión Kurdov. Ďalšie údajne až dva milióny však nemajú občianstvo, a tak nie sú v štatistikách zahrnutí. Mnoho Kurdov pritom pozerá ešte omnoho ďalej než Dzhouan -- k samostatnému Kurdistanu. S tridsiatimi miliónmi obyvateľov sú totiž najväčším národom na svete, ktorý nemá vlastný štát. Nádeje Kurdov na samostatný štát i autonómiu však vyvolávajú tvrdý odpor vo všetkých krajinách s výraznou kurdskou menšinou, popri Sýrii a Iraku tiež v Iráne a hlavne Turecku, kde žije najväčšia, zhruba 15-miliónová kurdská menšina. Všetky tieto krajiny sa totiž obávajú, že by Kurdovia aj u nich mohli prísť s podobnými požiadavkami.
Ankara z obavy z nárastu nacionalistických vášní Kurdov preto rozmiestnila na hraniciach so severným Irakom mimoriadne silné vojenské jednotky. Vzápätí sa presunuli k tureckým hraniciam i kurdské jednotky v severnom Iraku. Blízkosť obrovského kontingentu tureckých síl totiž Kurdov, ktorí sú presvedčení, že sa k nim turecká vláda správa azda úplne najhoršie, znervózňuje. V minulosti totiž tureckí vojaci robili mnohokrát krvavé protikurdské operácie na severe Iraku a Kurdovia sa boja, že na nich znovu zaútočia. Neupokojí ich väčšinou ani západné varovanie Ankare, aby sa podobného zásahu dôsledne vyvarovala. Napätie ešte zvyšuje skutočnosť, že Turecko a Sýria prakticky uzavreli hranice s kurdskou časťou Iraku. Kurdi sa naopak zdráhajú vpúšťať na sever utečencov z centrálnej a južnej časti krajiny. "Môžeme veľa získať, ale i stratiť. No predsa verím, že všetko nakoniec dobre dopadne a po tejto (predpokladanej) vojne už budeme žiť s Arabmi i Turkami v mieri," vyjadruje nádeje mnohých Kurdov tridsaťročný Serdar.