Krása a špina. Bohatstvo a chudoba. Ticho a hluk. Radosť a utrpenie. Všetky tieto protiklady by sa dali zhrnúť do jediného slova - Kalkata. Metropola indického Západného Bengálska a domov legendárnej Matky Terezy. Mesto, do ktorého sa cudzinec buď zamiluje, alebo ho znenávidí. Jednoducho mesto dvoch tvárí. Mala som to šťastie a zažila som oboje.

Špina, smrad a hluk
Po príchode do bývalého hlavného mesta Indie ma ovalil neskutočný zápach, ktorý sa niesol celým mestom. Miešajú sa tam vône korenia z jedál, ktoré Indovia varia a ponúkajú na ulici, so smradom z všadeprítomných odpadkov, lemujúcich chodníky. Všetko to znásobuje horúčava a vlhký vzduch z monzúnového obdobia. Práve ten má na svedomí, že sa stále cítite spotení a lepkaví.

Slnko v Kalkate však hľadáte márne. Je schované pod oparom špiny a tepla. Ulicami sa bez prestávky v jednej veľkej mase valia bicykle, autá, chodci i rikše, ktoré sú typickým indickým povozom. Taxikári, otravujúci turistov, aby z nich dostali čo najviac peňazí, jazdia ako blázni. Máte pocit, že sa to nikdy neskončí. A ono sa to naozaj ani nekončí. Či je noc, alebo deň, z ulíc ide hluk klaksónov a zvončekov.

Niekedy som mala pocit, že Indovia vôbec nespia. S východom slnka sa k hluku ulice pridávajú aj bubny a spevy na privítanie nového dňa. Indovia si dávajú naozaj záležať na dodržiavaní všetkých náboženských rituálov. V skromnom príbytku, kde som bývala, ma v noci privítali jašteričky a potkany. "Nemusíš sa tým trápiť, je to úplne normálny jav,“ snažil sa ma na druhý deň upokojiť môj známy a ja som sa pokúsila prestať sa tým zaoberať.

Anglická Kalkata
Ako však plynuli dni v obrovskom meste, spoznávala som aj krásy Kalkaty. V prvom rade to sú úžasné pamiatky, ktoré Indovia vybudovali spolu s Angličanmi za čias britskej kolónie. Najväčším monumentom je Viktóriin pamätník, ktorý zachytáva aj spoločnú minulosť týchto dvoch národov. V múzeu, postavenom z mramoru, nájdete fotografie z čias, keď bola India súčasťou britského impéria. Keď som sa prechádzala po nádhernej záhrade so sochou kráľovnej Viktórie, úplne som zabudla na reálny svet za bránami pamiatky.

Neďaleko stojí Katedrála sv. Pavla z roku 1847, ktorá patrí tiež k najkrajším pamiatkam mesta. V podstate by som mohla takto pokračovať vo vymenúvaní úžasných budov, či už historických, alebo aj novodobých. V Kalkate vyrastajú aj intelektuáli Indie, či už vedci, umelci, ekonómovia, právnici. Štvrť nazývaná College Street je preplnená univerzitami, obchodmi s učebnicami, je však aj miestom pre oddych študentov. Medzi týmito jednotlivými časťami obrovského mesta sa dokonca môžete ľahko a lacno presúvať metrom. Ale pre mňa bola Kalkata fascinujúca niečím iným.

Môj milionár z chatrče
Ulice plné bánk, obchodu a biznisu, kde sa zrejme denne premelú milióny indických rupií, lemujú štvrte s malými chatrčami. Väčšina z nás tieto štvrte pozná pod názvom "slumy“. Ak ste videli oscarový film Milionár z chatrče, tak viete, o čom je reč. V špine a smrade žijú rovnakí ľudia ako sme my, a predsa sú iní. Niektorí nemajú ani tú chatrč. Matky s deťmi ležia na zemi a čakajú, kedy sa pri nich zastaví nejaký pracovník z dobrovoľníckej organizácie, aby im dal aspoň kúsok jedla. Našťastie sa stále nájdu takí, ktorí sa snažia priniesť hladným jedlo, chorým lieky, zranených ošetria a umierajúcim pomôžu aspoň dôstojne zomrieť.

Mnohým deťom sa od dobrovoľníkov už dostáva aj základného vzdelania v malých školách pri slumoch. Keď už vedia písať a čítať, učia sa angličtinu a matematiku, aby sa dokázali zaradiť do normálneho života. Napriek tomu, že to je všetko, čo majú, nechýba im radosť zo života. Deti zo slumov sa tešia z toho, keď vás uvidia, lebo vedia, že ste tam prišli kvôli nim. Aj keď niektoré z nich zomierajú kvôli chorobám, iné zasa nemajú nikoho, dokážu sa hrať, šantiť, tancovať a smiať. Pre mňa boli títo malí Indovia krásou Kalkaty. Stretla som dvanásťročného chlapčeka, ktorý bol nemý, nepočul, spával na ulici, no napriek tomu každé ráno vstal a pomáhal ľuďom okolo seba, ktorí na tom boli ešte horšie ako on.

Každý deň sa človeku vo fascinujúcej Kalkate ponúka toľko dejstiev, že by z toho mohol napísať divadelnú hru. Pri svojom odchode z dvadsaťmiliónového mesta som si vravela: "Kalkata je mesto prekvapení a nie je deň, kedy tu nezažijete niečo nové, ale hlavne nezvyčajné a svojím spôsobom úžasné.“