Hranica smrti je pri zasiahnutí radiáciou približne taká, akú dostali pracovníci Černobyľskej elektrárne, tvrdí Vladimír Slugeň.
Dá sa povedať, aká hranica je považovaná za nebezpečnú pre človeka a môže ohroziť jeho zdravie?
Spodná hranica poškodenia zdravia človeka je 200 milisievertov. Je to hranica mutácie buniek. Na to, aby človeku prišlo zle od žalúdka či mal sčervenenú kožu, musíme počítať s oveľa vyššou dávkou. Dá sa povedať, že od 1 000 milisievertov sa už začínajú prejavovať príznaky chorôb z ožiarenia -- horúčka, zdurenie slizníc, vracanie, vypadávanie vlasov. Horná hranica je 5 000 milisievertov, voláme to letálna dávka, keď polovica ožiarených ľudí zomrie do mesiaca. Je to hranica smrti. Prežili však aj ľudia, ktorí boli ožiarení ešte vyššími dávkami. Naopak, zomreli ľudia, ktorí boli ožiarení oveľa menej.
Môžeme povedať, že účinky radiácie sa môžu geneticky dediť aj na potomkov ožiarených ľudí?
Zatiaľ neboli pozorované genetické účinky žiarenia. Momentálne však nie sú zmapované prípady, pri ktorých by bola jednoznačne preukázaná súvislosť medzi ožiarením a genetikou. Napríklad to, že dieťa je postihnuté preto, lebo jeho otec bol v minulosti ožiarený. Takýto prípad sa mohol stať, ale s každou ďalšou generáciou pravdepodobnosť prenosu radiácie klesá.
Často sa však hovorí o tom, že ožiarený človek môže dostať rakovinu aj po niekoľkých rokoch...
Nedá sa vylúčiť, že ľudia, ktorí boli zasiahnutí napríklad v Černobyli alebo v Hirošime a Nagasaki, mali pravdepodobnosť onkologického ochorenia vyššiu. Môžu tiež nastať oneskorené účinky žiarenia. Napríklad sa stáva, že po pár mesiacoch ožiarenie človeka opustí ako chrípka. To však ešte neznamená, že sa imunita neoslabí natoľko, aby človek o pár rokov nemohol dostať onkologické ochorenie.
Sú teda ľudia žijúci v blízkosti elektrárne reálne ohrození?
Priamo vo Fukušime zasiahla technikov najsilnejšia dávka 12 milisievertov za hodinu. Ak nad oblasťou preletela helikoptéra, pre pilota to nebolo nebezpečné. Ale ľudia vo vzdialenejších oblastiach by nemali byť ohrození. Užívanie tabletiek s jodidom draselným je v blízkosti ohrozenej zóny veľmi dôležité.
Hrozí nebezpečenstvo aj posledným 50 záchranárom, ktorí sa snažia katastrofe zabrániť?
Záchranári nie sú priamo na mieste najväčšieho ožiarenia. Sú v oddelených priestoroch. Ak tam ostanú, hrozí im nižšia radiácia. Len ak sa záchranár prejde po chodbe, čo trvá možno pár minút, môže dostať zvýšenú dávku. Ak by bol aj niekto ožiarený, som presvedčený, že by sa to prevalilo a už by sme to vedeli aj my. Vo všeobecnosti však prevláda informačný šum. Sledujem aj správy prevádzkovej spoločnosti Tepco, aj úradov. Sú neúplné a protichodné. Začínam sa tiež strácať v tom, čo je seriózne a čo je výmysel. Dnes je veľmi ťažké sa dostať k pravdivej a relevantnej informácii.
Dá sa súčasná úroveň radiácie porovnávať s Černobyľom?
Predpokladám, že nie. Operátori počas explózie v Černobyli, ktorí boli ožiarení na úrovni 5 000 milisievertov zomreli. Operátor reaktora, Leonid Toptunov, dostal 5 000 milisievertov a Alexander Akimov, vedúci zmeny, dostal 3 900 milisievertov. Ten však žil ešte desať rokov. Takáto veľká radiácia sa s Fukušimou nedá porovnávať. Jozef Tvardzik