Malá skupina technikov, nových národných hrdinov, sa aj napriek radiácii a požiarom, ako jediní snažia na mieste zabrániť jadrovej katastrofe v elektrárni Fukušima. Nebezpečenstvo radiácie nebezpečne stúpa a v okolí bolo nameraných už 400 milisievertov. „Ak by bol aj niekto ožiarený, som presvedčený, že by sa to prevalilo a už by sme to vedeli aj my,“ tvrdí pre HN predseda Európskej nukleárnej spoločnosti Vladimír Slugeň.

Aká hranica radiácie je vo všeobecnosti považovaná za nebezpečnú pre človeka a môže ohroziť jeho zdravie?
Hranica, o ktorej uvažujeme, že môže poškodiť zdravie človeka je 200 milisievertov. Nad túto úroveň je kauzálna súvislosť medzi radiáciou a zdravím, ale ťažko sa definuje.

Je to hranica mutácii buniek. Na to, aby človeku prišlo zle od žalúdka či mal sčervenalú kožu, musíme počítať s oveľa vyššou dávkou. Dajme tomu, že od 1000 milisivertov sa už začínajú prejavovať príznaky chorôb z ožiarenia - horúčka, zdurenie slizníc, vracanie, začínajú vypadávať vlasy. Horná hranica je 5000 milisievertov, voláme to letálna dávka 50/30, to znamená, že polovica ožiarených ľudí zomrie do 30 dní. Je to hranica smrti. Prežili však aj ľudia, ktorí boli ožiarení aj 8000 milisievertami a naopak zomreli ľudia, ktorí boli ožiarení ešte menej. Norma na Slovensku hovorí, že počas piatich rokov človek môže dostať 5 milisievertov. Pre zamestnancov v jadrovej elektrárni je to 20 milisievertov za rok.

Prečo je medzi nimi taký rozdiel?
Zamestnanec elektrárne musí byť zdravý, musí byť starší ako 18 rokov a menej ako 60 rokov, je stále monitorovaný a sledovaný, každý rok chodí na prehliadky, je poučený a vybavený osobným dozimetrom. Nie preto, že sú nejakí nadľudia, ale majú aspoň 18 rokov, keď je rast a vývoj dokončený. Japonci spolu s Američanmi majú normu stále 50 milisievertov pre profesionálneho pracovníka. V prípade krajných situácii, ako je teraz, sa môže zvýšiť až na 250 milisievertov. Ale to je nadhľad k rizikovej tisícke.

Ak tieto normy expertov porovnáme s kritickou situáciou v Japonsku, sú ohrození ľudia?
Vo Fukušime na najhoršom mieste zaznamenalo okolo 12 milisievertov za hodinu. Ak napríklad nad oblasťou preletela helikoptéra, kým presne lokalizuje ohrozenú oblasť, môžeme rátať s desiatkami minút až hodinou. Pre pilota to nebolo nebezpečné. Nevylučujem, že takáto dávka je pre človeka odporúčaná. Ale ľudia vo vzdialenejším oblastiach by nemali byť ohrození. Jódová profylaxia, teda požívanie jodidu draselného, je v blízkosti ohrozenej zóny veľmi dôležité.

Sú ohrození aj poslední 50 záchranári, ktorí sa snažia katastrofe zabrániť?
Záchranári nie sú priamo na mieste najväčšieho ožiarenia. Sú v oddelených priestoroch. Ak tam ostanú, hrozí im radiácia okolo 10 milisievertov. Len ak sa prejde po chodbe, čo trvá možno pár minút dostane zvýšenú dávku. Ak by bol aj niekto ožiarený, som presvedčený, že by sa to prevalilo a už by sme to vedeli aj my.

Vo všeobecnosti prevláda informačný šum. Sledujem aj správy prevádzkovej spoločnosti Tepco aj úradov. Sú neúplné a protichodné. Začínam sa tiež strácať, čo je seriózne a čo je výmysel. Dnes je veľmi ťažké sa dostať k pravdivej a relevantnej informácii.

Môžeme povedať, že účinky radiácie vo Fukušime sa môžu geneticky dediť aj na potomkov záchranárov?
Neboli pozorované genetické účinky žiarenia. Momentálne však nie sú zmapované prípady, kde by bola jednoznačne preukázaná súvislosť medzi ožiarením a genetikou. Napríklad to, že dieťa je postihnuté pre to, lebo jeho otec bol v minulosti ožiarený. Ale mohol sa takýto prípad stať, ale s každou ďalšou generáciou pravdepodobnosť prenosu radiácie klesá. Nedá sa tiež vylúčiť, že ľudia, ktorí boli zasiahnutí napríklad v Černobyle alebo pri Hirošime a Nagasaki majú pravdepodobnosť onkologického ochorenia vyššiu. Môžu tiež nastať oneskorené účinky žiarenia. Môže sa stať, že ho po pár mesiacoch ožiarenie človeka opustí ako chrípka, ale to ešte neznamená, že sa neoslabí imunita natoľko, že človek môže o pár rokov dostať onkologické ochorenie.

Dá sa súčasná úroveň radiácie porovnávať s Černobyľom?
Predpokladám, že nie. Operátori počas explózie v Černobyle, ktorí boli ožiarení na úrovni 5000 milisievertov zomreli. Operátor reaktora, Leonid Toptunov, dostal 5000 milisievertov a Alexander Akimov, vedúci smeny, dostal 3900 milisievertov. Ten však žil ešte desať rokov. Takáto veľká radiácia sa s Fukušimou nedá porovnávať.