Blížiaca sa vojna v Iraku znamená pre Kurdov, ktorí žijú v jeho severnej časti, hrozbu aj nádej. "Vedia, že ich môže oslobodiť od Saddáma Husajna, obávajú sa však jeho vojakov," uviedol vo svojej reportáži pre agentúru DPA Asso Ahmed. Väčšina z nich sa obáva, že diktátor z Bagdadu proti nim nasadí chemické zbrane. Raz to už urobil -- v marci 1988 iracké letectvo zamorilo mesto Halabdža chemikáliami, počas jednej hodiny zomrelo 5 000 Kurdov. Halabdža, ktorá sa nachádza neďaleko iránskej hranice, bola centrom povstaleckých Kurdov. Obavy z ďalšieho útoku ich o tri roky neskôr prinútili na panický masový útek do hôr na východe a severe. Saddámove jednotky vtedy zakročili, aby potlačili rebéliu, ktorá vznikla po vyhnaní irackých síl z Kuvajtu.
V meste Sulajmáníja sa už mnohí pripravujú na útek, píše vo svojej reportáži z irackého Kurdistanu aj Jim Muir z televízie BBC. "Keď vypukne vojna, pošleme naše dieťa k príbuzným do Iránu. Bojíme sa, že znovu proti nám použijú chemické zbrane. Nechceme zažiť tú istú tragédiu. Opustíme mestá, pretože tie sú vždy ohrozené," cituje Kurdku Marjam.
V horských oblastiach už vzrástli ceny nájomného, obyvatelia z miest si zaisťujú úkryty. Niektorým z nich sa podarilo kúpiť si plynové masky, ktorých je na trhu málo. "Nie je tu nič, čo by nás mohlo ochrániť," povedal pre BBC Marjamin sused Anwar. "Ani najjednoduchšie veci, ako plynové masky, neboli zabezpečené," dodáva. Kurdskí lídri hovoria, že Spojené štáty prisľúbili, že ich zásobia ochrannými maskami, ale nič sa neudialo. "Nechceme v Kurdistane americkú armádu," vysvetľuje predavač Abdul Hamíd. "Keď prídu, bude to v ich vlastnom záujme, nie v našom."
Od roku 1991 si Kurdi v enkláve na severe Iraku spravujú svoje záležitosti sami -- chránení dáždnikom bezletovej zóny. Jedni prosperujú, druhí prežívajú. Ale ich existencia v tomto kvázi nezávislom malom útvare rozdelenom na dva súperiace tábory -- Demokratickú stranu Kurdistanu (KDP) a Vlastenecký zväz Kurdistanu (PUK), je neistá. Len stabilná vláda v Bagdade by im mohla poskytnúť bezpečie, po ktorom túžia.
Napriek tomu, že mnohí Kurdi snívajú o zjednotení a nezávislosti, vedia, že každý krok týmto smerom by im priniesol trvalé nepriateľstvo ich mocných susedov, ktorí majú na svojom území vlastné kurdské menšiny. "Zmierili sme sa naším geografickým a historickým osudom," hovorí pre BBC Barham Salíh, premiér časti enklávy pod kontrolou PUK. "Veríme, že záchrana kurdského ľudu je v demokratickom, federálnom Iraku, ktorý zlikviduje genocídu, chemické a biologické zbrane."
Vojna bola vždy neistý obchod, ale obavy Kurdov vzbudzujú záujmy dvoch skupín -- Turkov a Američanov. V prípade, že bude vojna a Saddám bude odstránený, USA budú rozhodovať o tom, ako zaplniť vákuum. Predstavitelia Washingtonu dali najavo, že na neurčitý čas uprednostňujú americkú vojenskú vládu predtým, ako prevezme moc civilná iracká vláda. To sa prieči kurdským ambíciám o získaní autonómie v rámci pluralitného demokratického parlamentného štátu.
Druhý tlak prichádza zo severu, kde Turecko veľmi citlivo reaguje na všetko, čo by sa mohlo interpretovať ako snaha o nezávislosť. Kurdi sa dozvedeli, že Washington v rámci rokovaní s Ankarou o použití tureckých základní ako východiskového bodu na útok súhlasil, aby turecká armáda prekročila hranicu a pomáhala zvládať vlnu utečencov. Kurdskí lídri, predovšetkým z KDP, ktorých bojovníci kontrolujú územie južne od tureckej hranice, sú znepokojení. "Bojíme sa, že skutočný motív nie je humanitárna situácia, ale je iný -- politický, strategický," hovorí jeden z nich pre BBC.
Ako cenu za udržanie Turkov mimo ich územia dostali ponuku podpísať dohodu, ktorou sa zaviažu, že sa nebudú snažiť o samostatnosť a nedovolia svojim bojovníkom, aby vstúpili do miest Mosul a Kirkúk v prípade vojny. Podľa správ z Ankary, uvádza BBC, Turci žiadali, aby im Spojené štáty zaistili, že po páde Saddáma vznikne jedna iracká armáda a že kurdské frakcie budú odzbrojené. Taktiež žiadali, aby každé budúce federálne usporiadanie vzniklo na geografickom, nie etnickom základe.
Situácia je nebezpečná a plná potenciálnych komplikácií. Keď, napríklad, väčšinové kurdské obyvateľstvo Kirkúku povstane (ako sa to stalo v roku 1991), nebudú to brať Turci ako provokáciu a nepodniknú intervenciu?, pýta sa na záver BBC.
Kurdi sú so svojimi 25 -- 30 miliónmi najväčším národom bez vlastného štátu. Ich územie sa po 1. svetovej vojne rozdelilo medzi novovzniknuté štáty Sýriu, Irak, Turecko a Irán.