Zahraničie
Pavel Novotný, vedúci zahraničnej redakcie HN
V nedeľu sa úderom polnoci začína supervolebný rok vo svete. Svojich lídrov si počas nasledujúcich mesiacov zvolia obaja kľúčoví hráči – Spojené štáty aj Rusko. Práve vzťahy medzi týmito dvoma veľmocami vo väčšine prípadov určujú podobu aktuálnej mocenskej rovnováhy vo svete. Tá bola v posledných rokoch veľmi krehká – najmä v čase prezidentovania Georgea W. Busha a Vladimira Putina sa napriek osobným sympatiám medzi oboma lídrami stali vzťahy medzi Moskvou a Washingtonom najmrazivejšími od konca studenej vojny začiatkom 90. rokov. Okamžite sa to prejavilo v narastajúcom napätí medzi západným blokom pod vlajkou Severoatlantickej aliancie a Ruskom. Spor vyvrcholil hrozbami, že Moskva kvôli plánom amerického radaru v Česku a Poľsku namieri svoje rakety na strednú Európu.
Voľby v čase krízy
Budúcoročné voľby majú pritom jedno špecifikum – budú sa konať v čase pretrvávajúcej ekonomickej krízy. Z histórie vieme, že práve v takomto období sa najviac darí rôznym populistom, nacionalistom či manipulátorom sľubujúcim radikálne riešenia. Dá sa preto čakať, že politici snažiaci sa prebiť do Kremľa či Bieleho domu vo svojich kampaniach poriadne pritvrdia.
Najostrejšie sledované budú bezpochyby marcové voľby v Rusku. Za normálnych okolností by to bola povinná jazda – Putina v jeho návrate do Kremľa po štyroch rokoch premiérovania nemôže nik a nič zastaviť. Po decembrových parlamentných voľbách, ktoré vyvolali obrovskú vlnu protestov opozície, je však zrazu všetko inak. Putina čoraz viac ľudí obviňuje z masových volebných podvodov a diktátorských manierov. Volebné preferencie sa mu prepadajú závratne rýchlo a v súčasnosti by vyhral až v druhom kole volieb. Hoci rozdrobená opozícia sa stále nedokázala dohodnúť na silnom spoločnom protikandidátovi, pozícia Putina ako neohrozeného vládcu Ruska, na ktorú bol počas uplynulých 12 rokov pri moci zvyknutý, je aj v prípade jeho očakávaného víťazstva poriadne otrasená. Upevniť si ju bude môcť len dvoma spôsobmi – utiahnutím mocenských pák, alebo pristúpením na požiadavky opozície. Kto pozná Vladimira Putina, vie, že s politickými konkurentmi nevyjednáva. Po 4. marci, keď Putin pravdepodobne na nasledujúcich šesť rokov ovládne Kremeľ, sa tak zrejme v súvislosti s Ruskom opäť začne nahlas spomínať slovo diktatúra.
Obama na koni
Zato prezident Spojených štátov Barack Obama je na tom podstatne lepšie. Hoci aj jemu sa popularita oproti vrcholu z roku 2008 znížila, do ulíc amerických miest nevychádza nik, kto by žiadal jeho okamžitý odchod z Bieleho domu. Zatiaľ to vyzerá tak, že republikáni nie sú pre prezidentské voľby 6. novembra schopní postaviť žiadneho protivníka, ktorý by Obamu mohol reálne poraziť. Prvý černošský prezident USA si navyše získal priazeň zahraničia. Stiahol amerických vojakov z Iraku, pripravuje odchod z Afganistanu a na medzinárodných summitoch pravidelne boduje. V predvolebných pretekoch sa tak nebude musieť popasovať s nepriateľmi z republikánskej opozície, ale celú svoju energiu môže vynaložiť na boj s ekonomickými problémami.
Pokiaľ ide o Európu, pozornosť sa najviac bude upierať na Francúzsko. Prezident Nicolas Sarkozy sa 22. apríla a v prípadnom druhom kole 6. mája pobije o Elyzejský palác so socialistickým rivalom Francoisom Hollandom. Tieto voľby budú pod drobnohľadom najmä v súvislosti s dlhovou krízou v eurozóne. Ak by sa totiž Francúzi ako jeden z hlavných ekonomických motorov Európskej únie dostali do podobných problémov ako Gréci či Portugalci a začali by navyše robiť problémy so záchranou eura, spoločná mena by sa ocitla na pokraji rozpadu.