Vraví sa, že vo vojne nie sú víťazi, iba porazení. Prehráva v nej celé ľudstvo, morálka, pretože na každý konflikt vraj existuje diplomatické a mierové riešenie. Dejiny však dokazujú, že "preventívna vojna" mohla už v minulosti ušetriť nevinných od zbytočného utrpenia. Ak by mocnosti zakročili v 30. rokoch minulého storočia proti Adolfovi Hitlerovi, jeho expanzívnej politike a protiprávnemu zbrojeniu, milióny ľudí mohli ďalej žiť. Irak sa po 24 rokoch s pomocou spojencov zbavuje vlastnej nočnej mory, krutovlády Saddáma Husajna. Tentoraz Západ Iračanov nesklamal, postavil sa na jeho stranu a sľubuje pracovať na jeho obnove. Nové spojenectvo demonštrovala aj americká a následne iracká zástava na replike Saddámovej tváre pri symbolickom zvrhnutí jeho sochy v centre Bagdadu. V tejto vojne, ktorá dokazuje, že zachráni mnohé životy, ba dokonca elý národ, teda jednoznačne sú porazení, ale aj víťazi.
Víťazom je americky prezident George W. Bush, ktorý sa rýchlo stáva súčasťou dejín ako jeden z najvýznamnejších amerických prezidentov. Už v polovici prvého volebného obdobia paradoxne ukázal, že môže byť silnou osobnosťou práve na medzinárodnej politickej scéne. Pred vojnou v Iraku sa mu podarilo zostaviť najširšiu možnú koalíciu a efektívne sa zbavil možnej nálepky unilaterizmu. Ako víťazná sila vyšli z tejto vojny aj americkí spojenci vrátane Slovenska. Za uznanie našej krajine môžeme považovať fakt, že sa prezident Bush aj napriek dramatickým chvíľam na Blízkom východe pri stretnutí so slovenskou hlavou štátu pridŕžal harmonogramu.
Vavrínové vence neminú ani velenie amerických vojsk v oblasti, vďaka ktorého stratégii potrebovala "koalícia odhodlaných" na zvrhnutie Saddámovej tyranie iba 21 dní, bez výraznejšej humanitárnej katastrofy a za minimálnych obetí na strane civilistov, ako aj spojeneckých vojakov.
Víťazmi sú nepochybne americkí vojaci, ktorých nadšení Iračania vítali kvetmi. Potriasali si s nimi ruky, vrhali sa im do náručia a skandovali slogan, ktorý sa stal bagdadským pokrikom dňa: "Good (dobre)! We love you! (milujeme vás)"
Azda najväčšími víťazmi sú však radoví Iračania, ktorých budúcnosť už nie je závislá od náladh despotu a nemusia mu každodenne vzdávať hold ako "zlatému telaťu". Chválu si zaslúžia hlavne tí, ktorí napriek mediálnej blokáde Bagdadu vyšli do ulíc a prvýkrát po štvrťstoročí verejne a slobodne vyjadrili svoj názor.
Zahraniční novinári informovali z irackej metropoly, aj keď sa často ocitli pod paľbou a riskovali svoje životy. Za zmienku stojí reportér Českej televízie Michal Kubal, na ktorého informovanie sa v deň D spoliehala aj CNN. Mnohí novinári na fronte položili svoje životy, či už to boli arabskí reportéri, ale aj americkí (napríklad známy korešpondent David Bloom z NBC News).
Zoznam porazených je každému jasný: V prvom rade ide Saddáma a jeho rodinu. Ešte minulý týždeň sme v irackej televízii mohli uzrieť zábery, ako sa víta so zinscenovaným davom, úsmev od ucha k uchu. Dnes sa už určite tak uvoľnene netvári. Do poslednej chvíle uniká a ďalej sa skrýva pred spravodlivosťou, no ako sa hovorí: božie mlyny melú síce pomaly, ale iste.
A kde je dozaista najhoršie informovaný minister informácií Muhammad Saíd as-Sahháf, ktorý režim obhajoval do poslednej chvíle? Ešte nedávno tvrdil, že Iračania amerických vojakov zlikvidujú. Ľudskejšiu a diplomatickú tvár režimu dával aj iracký veľvyslanec pri OSN Muhammad al-Dúrí, ktorý sa zo svojej kolaborácie s režimom snaží vyvliecť ako had z kože. "Nemám nič so Saddámom," tvrdí dnes.
Kam zmizli obávané Republikánske gardy? Presunuli sa na stranu porazených. Republikánske gardy a ich superelitná zložka -- Zvláštne republikánske gardy -- pritom boli jedinou kvalitne vyzbrojenou a vycvičenou silou v súčasnom Iraku.
Nemožno nespomenúť Francúzsko a jeho satelity. Francúzsky prezident Jacques Chirac sa bez problémov "objíma" s jedným z najbrutálnejších afrických diktátorov -- zimbabwianskym prezidentom Robertom Mugabem. So Saddámom sa už vďakabohu "bratríčkovať" nemôže, a preto končí na strane "loserov" (anglický výraz je v tomto prípade veľmi symbolický). Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj pseudopacifistické hnutie, ktoré sa mobilizuje iba vďaka nenávisti proti všetkému, čo je americké. Stačí si položiť otázku, kde boli tie milióny v uliciach, keď Saddám vraždil desaťtisíce Iračanov a ohrozoval stabilitu regiónu. O iných diktátoroch a regiónoch sveta ani nehovoriac.
Serióznu žurnalistiku zradil Peter Arnett a efektívne tým zakončil svoju kariéru novinárskej legendy, zaradil sa do kategórie málo novinárov, ktorí v tejto vojne prehrali. Tvrdil, že NBC, MSNBC a National Geographic ho vyhodili pre pravdivé informovanie. Názor na otázku, ako pravdivé jeho vyhlásenia boli, dnes pozná odpoveď každý.