Podobne ako pri vlaňajšom 10. výročí útokov na USA sa aj v tomto roku hodnotenia vyše desaťročnej vojny proti terorizmu rozchádzajú. Pri rekapitulácii toho, čo sa medzitým udialo, narážame na dobré aj zlé správy.
Zmenený terorizmus
Terorizmus, ktorý Američanom tak znepríjemnil život, sa stal ako pojem sám osebe natoľko sporným, že súčasný americký prezident Barack Obama prestal používať niekdajší slogan svojho predchodcu Georgea W. Busha o "vojne proti terorizmu". Táto vojna, hovorí Obama, je už minulosťou, pretože sme ju vyhrali.
Lenže -- terorizmus, ktorý stál za útokom na Ameriku v roku 2001, len zmenil formy. Ak si vypomôžeme povestným výrokom Carla von Clausewitza a trocha ho upravíme, môžeme konštatovať, že terorizmus je iba vojna vedená inými prostriedkami. Dá sa tiež argumentovať tým, že terorizmus je súčasť ľudskej agresivity, a tej sa nezbavíme tým, že jej budeme ustupovať. Inými slovami, terorizmus a s ním spojené násilie sa dajú v lepšom prípade zastaviť.
Spojené štáty sa ako kľúčová obeť útokov z roku 2001 začali brániť spôsobom, ktorý je tejto krajine vlastný. Model antiagresie pomocou sily a ideologickej diverzie si Američania vyskúšali okrem iných na Japoncoch, Nemcoch, Číňanoch a Severokórejčanoch podobne ako severných Vietnamcoch či Sovietoch. USA sa pri riešení týchto ohrození spoliehali najmä na strategické bombardovanie, prípadne jeho hrozbu, aj keby mala prísť z vesmíru.
V tomto prístupe sa im darilo lepšie ako v novej a nevďačnej úlohe akéhosi udržiavateľa mieru pod záštitou Bezpečnostnej rady OSN, ktorou inak Amerika opovrhuje.
Na rozptýleného protivníka, akým je medzinárodná teroristická scéna, však táto paradigma platí len veľmi obmedzene. Ešte horšou správou je obava, že USA sa presýtia svetového mesiášstva. Tento dnes bezprecedentný globálny ekonomický, sociálny a vojenský kolos sa uzavrie do seba a naznačí zvyšku sveta, aby sa o seba postaral sám.
Jedenásť rokov po útokoch medzinárodného holdingu pod názvom Al-Kajdá na USA sa dajú sprostredkovať aj niektoré dobré správy. Jednou z nich je, že ohromujúce vyhlásenia o tom, že odteraz sa neveriaci v Amerike budú kúpať v krvi a že nastal ich koniec, sa nenaplnili. Takzvané vyhlásenie vojny proti Američanom a neskôr ešte proti Židom a križiakom z roku 1996 je dnes mimo aktuálnej reality. Tieto deklamácie ostali na historickej úrovni európskych feudálov, nemeckých nacistov, japonských militaristov či sovietskych propagandistov. USA zatiaľ prekvapivo prežili všetkých.
Inou, pre Ameriku dobrou správou je skutočnosť, že medzinárodný terorizmus sa jej po 11. septembri vyhol. Preniesol sa medzitým najmä do Ruska, do niektorých krajín Európskej únie a predovšetkým do niektorých arabských krajín, ktoré sa dnes každodenne kúpu v krvi.
Nemožno tu prehliadať efekt faktora brutálneho odstrašenia. Väčšina z tých, ktorí mali na svedomí 11. september alebo boli len podozriví z účasti na ňom, už nežije. Legendárny Usáma bin Ládin, po 11. septembri nekorunovaný Aladín arabského sveta, skončil ako potrava pre morské živočíchy a napokon zrejme aj na jedálnom lístku rodín nič netušiacich moslimských rybárov.
Väčšinu bin Ládinových komplicov sa podarilo zabiť. Irackému diktátorovi Saddámovi Husajnovi americké špeciálne jednotky doslova vystrieľali pol rodiny a jeho samotného nechali alibisticky obesiť jeho vlastnými obeťami. Až príliš to pripomína reakciu Izraela na teroristické útoky na olympiáde v Mníchove pred 40 rokmi. Z tých, ktorí boli čo len podozriví z tohto útoku, neprežil v nasledujúcich rokoch cielené zabíjanie Mosadu takmer nikto.
Domáci teror narastá
Kontroverznou správou je, že USA sa stiahli z Iraku, prestali v tejto krajine hrať svetového policajta, a to isté chystajú na budúci rok v Afganistane. Zúfalstvo tamojších extrémistov z tejto "stratégie ukončenia" sa začína odrážať vo vzrastajúcom terorizme proti vlastnému obyvateľstvu. Vhodnou otázkou je, či tento posledný fakt je dobrou alebo zlou správou pre Iračanov a Afgancov, ktorí sa stali predmetom vojny proti terorizmu. Tu však treba pripomenúť, že bezpečnostná politika nebýva o etike, ale o ochrane vlastných záujmov.
Ivo Samson, Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku