Len máloktorý politík zvládal pohyb po mínovom poli talianskej politiky s takou bravúrou ako premiér Silvio Berlusconi. Napriek nejdendému súdnemu sporu a množstvu škandálov sa jeho pozícia dlho zdala neotrasiteľnou. Po dnešnom hlasovaní parlamentu sú však jeho dni na čele vlády na konci. Aj tak je Berlusconi najdlhšie slúžiacim predsedom talianskej vlády od druhej svetovej vojny.
Kreslo pod kedysi najpopulárnejším talianskym politikom sa začalo kymácať v priebehu minulého roka. Podstatnú úlohu v tom zohrala hospodárska a dlhová kríza, ktorá taliansku vládu prinútila siahnuť k niektorým nepopulárnym opatreniam. Nemalá časť obyvateľov je tiež unavená nekonečným seriálom súdnych procesov, v ktorých kontroverzný premiér čelí obvineniam z hospodárskych deliktov či z pohlavného styku s neplnoletou dievčinou.
Sám Berlusconi si bol poklesu popularity vedomý. Tento rok na jar sa nechal počuť, že až mu v roku 2013 vyprší riadny mandát, už sa asi o znovuzvolenie pokúšať nebude. A pred niekoľkými týždňami dokonca noviny La Repubblica informovali o údajnej dohode medzi premiérom a jeho koaličným partnerom Umberta Bossim, podľa ktorej mal Berlusconi do konca tohto roka rezignovať.
"Nie som svätec, to všetci chápete," vyhlásil Berlsuconi kedysi. A veľká časť obyvateľov mu skutočne bola dlho ochotná odpustiť aj to, čo by politikovi v inej krajine spoľahlivo zlomilo väz.
Čím si tento rok sedemdesiatpäťročný Berlusconi dokázal občanov podmaniť? Populárne vysvetlenie znie, že tento sebavedomý selfmademan, ktorý sa neváha pochváliť svojimi milostnými avantúry, stelesňuje vlastnosti, ktoré imponujú väčšine Talianov. "Podobá sa nám, je jedným z nás," napísal o premiérovi taliansky publicista Beppe Severgnini.
Vysvetľovať premiérovu popularitu jednoduchým kúzlom jeho osobnosti by ale nebolo dostatočné. Berlusconi je totiž predovšetkým vlastníkom mediálneho impéria, prostredníctvom ktorého môže účinne pôsobiť na verejnú mienku. A do kariet mu hrali aj pomery na talianskej politickej scéne, kde je opozícia rozdelená do niekoľkých znesvárených politických subjektov a nebola schopná postaviť proti premiérovi spoločného vyzývateľa.
Peniaze a s nimi súvisiacu moc získal Berlusconi z podnikania v stavebníctve, ktoré rozbehol začiatkom 60. rokov minulého storočia. V roku 1978 založil holding Fininvest a ťažisko jeho záujmu sa presunulo k médiám. V roku 1980 stál pri zrode prvej celoštátnej komerčnej televízie Canale 5 a do svojho konglomerátu postupne pridával ďalšie stanice a vydavateľstvá. Okrem médií Berlusconi prevádzkuje tiež poisťovacie a bankové firmy a v roku 1986 sa dokonca stal majiteľom futbalového klubu AC Miláno.
V prvej polovici 90. rokov presedlal z podnikania na politiku. Aj v nej ho čakala priamo raketová kariéra. So svojou stranou Forza Italia (FI) uspel vo voľbách v roku 1994 a stal sa premiérom. Funkciu predsedu vlády si ale na prvýkrát dlho neužil, po siedmich mesiacoch podal demisiu, pretože z jeho koalície vystúpila Liga severu.
Svoje druhé voľby Berlusconi vyhral v roku 2001 s koalíciou Dom slobody. V apríli 2005 síce musel vládu rozpustiť, ale vzápätí zostavil kabinet nový. V jeho čele stál až do volieb o rok neskôr, v ktorých voliči Berlusconiho stranu poslali do opozície. Ale Berlusconi nezložil zbrane a na jar 2008 sa po vyhratých voľbách vrátil späť do kresla premiéra, v ktorom sedí doteraz.
Silvio Berlusconi sa narodil 29. septembra 1936 v Miláne, kde vyštudoval právo. V súčasnosti je s majetkom odhadovaným na 9,4 miliardy dolárov tretím najbohatším Talianom. V roku 1965 sa oženil s Carlou Dall'Ogliovou, s ktorou má dve deti - Maríne (1966) a Piersilvio (1968). Druhou politikovou manželkou sa v roku 1990 stala Veronika Lariová. V tej dobe už mali tri deti - Barbaru (1984), Eleonoru (1986) a Luigiho (1988).