Klaviristka Nataša Al-Rádí sa narodila blízko Turnova, ale už tridsaťsedem rokov žije v Bagdade. Teraz počúva, ako sa strieľa niekde nablízku, zrejme v jej ulici, a vyrovnane hovorí: "Je to teraz úplne bežné. Ale ktovie, hádam je to len výstražná streľba."
Nataša, ktorá pred vojnou hrala v irackom symfonickom orchestri, pripúšťa, že sa v čase, keď Bagdad bombardovali spojenci, občas sa aj bála. Hovorí tiež, že na vojnu sa dá zvyknúť. Je to už jej štvrtá.
Nemá cenu utekať
"Prežila som tu už konflikt s Iránom, aj vojnu o Kuvajt, takže už viem, čo treba urobiť," hovorí šesťdesiatročná žena. "Tiež verím na náhodu. Najviac som sa bála na začiatku vojny s Iránom. Vtedy sme spali na streche a naraz začali okolo padať bomby. Počas vojny o Kuvajt sme odišli na vidiek k príbuzným. Keď sme sa vracali, dostali sme sa do guľometnej paľby. Vtedy sme si povedali, že už pred vojnou utekať nebudeme. Človek má zostať doma -- čo sa má stať, to sa stane." V noci, keď sa začala posledná vojna Nataša nespala. Ultimátum vypršalo o štvrtej ráno a tak čakali. "Začiatok je vždy nepríjemný. Panovalo tu veľké napätie, človek sa pýtal: začne to alebo nezačne. Stále sa to odkladalo, každý pozeral televíziu a čakal, čo bude."
Keď sa vojna začala, napustila Nataša so svojím mužom Júsufom vodu do vane a s pomocou generátora, ktorý si požičali od suseda, ju prečerpali do zásobníka na streche. Keď voda prestala tiecť, mali zásobu, z ktorej mohli brať. Mäso a čerstvé vajcia im zabezpečovali sliepky, ktoré česko-iracký pár chová už dvanásť rokov, od vojny v Perzskom zálive.
Hodiny hudby pre Saddámovu neter
Na otázku, či sa Irak -- ktorý po vojne skĺzol k anarchii -- podarí v dohľadnom čase podriadiť novej vláde, odpovedá Nataša skepticky: "Myslím, že bude ešte veľa zmätkov. Už s tým mám skúsenosti zo šesťdesiatych rokov. Keď som sem prišla, bol tu prevrat prakticky každý rok." Návrat k normálnemu životu bude podľa nej trvať mesiace. "Na úradoch nič nie je. Všetka dokumentácia zmizla. Štátna správa je úplne nefunkčná."
Na Saddámov režim spomína ako väčšina Iračanov -- s odporom: "Vyhubil prakticky celú opozíciu. Ľudia sa báli čokoľvek proti nemu povedať, pretože za to strašne platili. Mizli celé rodiny. Čo označoval za urážku, trestal režim najskôr siedmimi rokmi väzenia a potom vyrezaním jazyka.
Nataša, ktorá sa popri koncertovaní venuje aj vyučovaniu, dávala hodiny klavíra Saddámovej neteri, dcére diktátorovho nevlastného brata. "Nechcela som to robiť," rozpráva, "ale im človek nemohol povedať nie. Našťastie to bolo iba cez prázdniny. Keď lekcie skončili, vydýchla som si."
Saddámov príbuzný býval v obrovskom, ale nevkusne zariadenom paláci. "Na stenách nemali voľný ani štvorcový meter, všade obrazy, v každej miestnosti bolo vari sedem lustrov, jednotlivé veci sa k sebe nehodili," hovorí Nataša Al-Rádí. "Pred vjazdom mali zátarasy z kovových hrotov, strážne búdky, oceľové mreže. To mal prakticky každý z nich, nikomu neverili. Radšej ani veľmi nechodili von."
Domov sa vrátiť nechce
Do svojej pôvodnej vlasti sa žena, ktorá má so svojím irackým manželom dve dcéry, už nevráti. "Pred začiatkom vojny mi niečo hovorilo, aby sme odišli do Čiech, že tu budú ťažké chvíle. Povedala som si však, že tu bývame v dome, ktorému sme veľa obetovali, že tu mám prácu, a tak sme sa rozhodli, že zostaneme. Asi som urobila chybu. Mohla som v Čechách učiť na hudobnej škole, dnes by som už bola na dôchodku a mala by som pokoj," hovorí Nataša Al-Rádí. Pripúšťa, že je jej za českou prírodou ľúto: "Som z vidieka a na mesto si nemôžem zvyknúť." Za posledných trinásť rokov však bola v Čechách len dvakrát. Nemohli si s mužom dovoliť zaplatiť vysokú čiastku, ktorú režim vyžadoval za vybavenie výjazdnej doložky.