Situácia je vyhrotená. Pred klinikou, ktorú v Bagdade otvorila humanitárna organizácia Architekti pre ľudí v núdzi, sa zhromaždil dav obyvateľov. Jeden z nich je mulla, miestny kňaz. "Prečo ošetrujete aj sunnitov?" hrozivo sa pýta lekára v čistučkom bielom plášti. "Veď ste tu pre šíitov, to je vaše úloha." Na scénu prichádza Alexander Christoph, jeden z organizátorov celého projektu, a hrá sprostredkovateľa. Miestom deja je štvrť Haj-Al-Mahdí, chudobinec irackej metropoly. Na prašných uliciach, ktoré sa za dažďa menia na stoky plné blata, žije tristotisíc ľudí. Deti sa hrajú medzi horami odpadkov a pijú zapáchajúcu vodu. Je to bohom zabudnuté miesto. Sem sa neodvážili ešte ani americké patroly. Politika tu nehrá nijakú rolu -- zato boj o prežitie veľkú. Alexander Chritoph by kliniku na takomto mieste bez podpory miestnych mullov nikdy nemohol vybudovať. Tu je však najpotrebnejšia, denne sem prichádza päťsto až šesťsto pacientov. V núdzi na náboženské rozdiely veľmi nemyslia. Ak niekto, tak nanajvýš práve kňaz.
Ale novinkou sú aj plagáty visiace na najväčšej bagdadskej šíitskej mešite Musa Al-Kadúm: "Ani šíiti, ani sunniti, ale islamská jednota!", je na nich napísaná až dosiaľ neslýchaná požiadavka. V Iraku takéto heslo ešte nikto nikdy nepočul. Šíitský duchovný Mortada Al-Musáví, pochádzajúci zo svätého mesta Nadžáf, v Bagdade v súčasnosti v službách viery, idúc popri nás poznamenáva. "Medzi oboma odnožami islamu niet rozkolu. Naopak, obe sú jednotné -- v odmietaní americkej okupácie. Aj keď zvrhli Saddáma Husajna, sú to votrelci a keď ich vidím na našich uliciach, puká mi srdce."
I neďaleko odtiaľto, vo štvrti Adamia, ale už na druhej strane rieky Tigris, je odpor voči Američanom priam hmatateľný. Keď sem prenikli americké jednotky, narazili na silný odpor -- nie však irackej armády, tá sa medzitým stiahla, ale samotného obyvateľstva. Pri bojoch padlo najmenej 35 Iračanov. Iným centrom odporu sa stala mešita Abu-Hanifa. Američania na ňu zaútočili, pričom prenikli až k svätému náhrobnému kameňu kalifa. Pancierovou päsťou potom rozbili dvere vedúce k hrobu a ako by to nestačilo, jedna z amerických rakiet zasiahla i štíhlu vežu minaretu. Ťažko poškodená pripomína dnes každému veriacemu prežité dni. Imámom mešity sa pred dvoma týždňami stal šejk Moaed Al-Adámi. Vie, že jeho predchodca -- medzitým bez stopy stratený -- vyzval veriacich na aktívny odporu proti Američanom. "Obrana vlastnej krajiny je legitímnym právom každého národa," hovorí šejk. Podľa jeho mienky práve Saddám Husajn využíval rozpory medzi oboma náboženskými vetvami, aby upevnil vlastnú moc. Teraz s tým podľa imámovho presvedčenia musí byť koniec -- ale prosím, bez Američanov!
Podobný názor panuje aj vo svetských kruhoch. Profesor Kamis al-Badrí z bagdadskej univerzity vedie práve jeden z prvých seminárov po vojne, v tieni vysokých paliem. Okolo neho živo gestikulujú poslucháči -- viac učiteľov ako študentov. Uvedomujúc si, čo Iračanov čaká, s dávkou sebakritiky hovorí: "Do budúcnosti celkom iste nebude stačiť iba rúcanie sôch." (hn/gaf)