Americký Kongres schválil Program Európskej obnovy (European Recovery Programme), tzv. Marshallov plán pred 65 rokmi 17. decembra 1947. Pomoc spočívala vo finančnej pôžičke najviac druhou svetovou vojnou zničeným európskym krajinám.
Začiatkom júna 1947 v prejave na Harvardovej univerzite vtedajší americký minister zahraničných vecí George Marshall navrhol plán podpory európskej obnovy. Inicioval a vytvoril tak hospodársky plán pomoci Európe po druhej svetovej vojne, ktorý po ňom pomenovali a ktorý bol jedným z kľúčových prvkov formujúcich tvár povojnovej Európy.
Zákon o pomoci európskym štátom zničeným vojnou prijal Kongres USA v apríli 1948 v hodnote 13 miliárd amerických dolárov, čo v tom čase bola obrovská suma. Odmietli ju štáty, ktoré boli pod dominanciou Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), medzi nimi aj bývalé Československo. Marshallov plán využívali len štáty západnej Európy, ktoré v súvislosti s ním vytvorili v apríli 1948 Organizáciu pre európsku ekonomickú spoluprácu (Organisation for European Economic Co-operation, OEEC).
Členskú základňu OEEC pôvodne tvorilo 16 západoeurópskych štátov (Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Island, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Turecko, Veľká Británia), ako aj anglo-americká a francúzska okupačná zóna Nemecka. V roku 1949 sa plnoprávnym členom OEEC stala Spolková republika Nemecko (SRN) a 2. júna 1950 sa stali pridruženými členmi OEEC Kanada a USA.
Od roku 1955 sa na činnosti organizácie v oblasti poľnohospodárstva podieľalo Španielsko a od roku 1958 ako pozorovateľ aj bývalá Juhoslávia.
Pomoc v rámci Marshallovho plánu sa rozdeľovala podľa návrhov OEEC. Dodávky potravín a surovín sa rozdeľovali zdarma alebo formou darov, OEEC však poskytovala aj úvery. Protihodnotu za prijatú pomoc zhromažďovali v národnej mene jednotlivé centrálne banky. Tak vznikali v jednotlivých krajinách fondy na ďalšie investície. Tie sa v Západnom Berlíne a troch západonemeckých zónach použili na investície v ťažkom priemysle, v poľnohospodárstve, doprave a bytovej výstavbe.
Jedným z hlavných predpokladov zapojenia západných zón do Marshallovho plánu bola dôkladná očista menových pomerov - stiahnutie z obehu obrovského množstva peňazí, ktoré boli podložené len veľmi nízkou ponukou tovaru. Mzdy, platy, úspory, dôchodky sa vymieňali v rozličných pomeroch. Najviac zvýhodnení pri vtedajšej výmene boli vlastníci nehnuteľností.
Do roku 1957 dostali tri západonemecké zóny, Západný Berlín a neskoršie Nemecká spolková republika (NSR) v rámci Marshallovho plánu pomoc vo výške 1,7 miliardy dolárov z vyše 13 miliárd, ktoré poskytli USA. Pomoc umožnila v priebehu niekoľkých rokov rýchlu obnovu hospodárstva vojnou zničenej krajiny a neskorší "hospodársky zázrak" Nemecka.
Na druhej strane však Marshallov plán veľkou mierou prispel k rozdeleniu nielen Nemecka, ale aj celej Európy.
Za politické aktivity, za prínos k obnove povojnovej Európy dostal George Marshall v roku 1953 Nobelovu cenu za mier.