Občianska vojna
Po oslobodení krajiny od nemeckej a talianskej okupácie bola grécka politická scéna poznamenaná ostrými spormi medzi ľavicou a pravicou, ktoré prerástli do ozbrojeného konfliktu. V polovici roka 1946 začala komunistická grécka demokratická armáda partizánsku vojnu proti centrálnej vláde a podarilo sa jej ovládnuť sever krajiny. Napriek počiatočnému úspechu skončil konflikt porážkou partizánov. Tri a pol roka trvajúce boje si vyžiadali desaťtisíce mŕtvych, približne stotisíc ľudí počas vojny z Grécka odišlo. Časť z nich (odhaduje sa, že šlo asi o 12 až 14-tisíc osôb) zamierila do Československa a podieľala sa na osídľovaní pohraničia.

Vláda vojenskej junty
Koncom apríla 1967 zosadila skupina dôstojníkov vládu a nastolila v krajine vojenskú diktatúru. V čele nového režimu stáli plukovníci Jorgos Papadopulos, Stylianos Pattakos a Nikolaos Makarezos. Po neúspešnom pokuse o puč zo strany kráľa Konštantína II. v decembri 1967 bola v Grécku zrušená monarchia a vyhlásená republika. Hoci sa režim známy ako vláda čiernych plukovníkov tvrdo vysporiadal s predstaviteľmi opozície, dostal sa začiatkom 70. rokov do krízy, posilnenej nedobrým stavom hospodárstva. Protivládne študentské demonštrácie v roku 1973 junta ešte ustála, no po neúspešnom pokuse o prevrat na Cypre v júli 1974 odovzdala moc do rúk civilnej vlády.

Striedanie ľavice a pravice pri moci
Po páde junty dominovala politickej scéne v Grécku pravicová strana Nová demokracia (ND) Konstantinosa Karamanlisa. Až po voľbách v roku 1981 dostalo príležitosť sformovať kabinet i ľavicové Panhelénske socialistické hnutie (PASOK) Andreasa Papandrea. Ľavica bola pri moci do roku 1989. V roku 1990 vo vláde opäť zasadli konzervatívci z ND, ale nie nadlho. Už o tri roky neskôr totiž boli vystriedaní stranou PASOK. S výnimkou obdobia rokov 2004 až 2009 vládnu ľavicové kabinety Grécku dodnes.

Nárast štátneho dlhu
Podľa údajov ekonóma Pavla Kohouta, uverejnených v apríli 2010 v čských Lidových novinách, začal štátny dlh Grécka výrazne rásť v 80. rokoch za vlády ľavicového premiéra Andreasa Papandrea. V roku 1980, teda krátko predtým, než sa ujal vlády, predstavoval štátny dlh Grécka podľa Kohúta 22,9 percenta hrubého domáceho produktu (HDP). O desať rokov neskôr išlo už o 90,1 percenta HDP. Diel viny na súčasnej dlhovej kríze ale nesú aj politici z Novej demokracie. Európsky štatistický úrad Eurostat uvádza, že v roku 2004, kedy sa konzervatívci po 11 rokoch ujímali moci, dosahoval grécky štátny dlh 98,6 percenta HDP. Keď o päť rokov neskôr z vlády odchádzali, vyšplhal sa tento ukazovateľ na 127,1 percenta HDP. Vlani to už bolo 140 percent HDP.

Vstup do Európskej únie a eurozóny
Do Európskeho spoločenstva (predchodca Európskej únie) vstúpilo Grécko v roku 1981. V 90. rokoch, kedy sa pripravoval projekt jednotnej európskej meny, uvažovali o jej prijatí aj Atény. V prvej vlne krajín platiacich eurom však Grécko kvôli zlým hospodárskym výsledkom chýbalo. V poradí 12. členom Európskej hospodárskej a menovej únie (EMÚ) sa nakoniec stalo v januári 2001. Už vtedy sa špekulovalo, že grécke štatistiky potvrdzujúce splnenie maastrichtských kritérií sú sfalšované. Dohady sa potvrdili až na jeseň 2004, kedy grécka vláda priznala, že deficity rozpočtu boli v skutočnosti oveľa vyššie, než uvádzala vo výkazoch.