Od nášho vyslaného redaktora vo Francúzsku Pavla Novotného
-„Hej kámo, nemáš cigaretu? A nejaké drobné?“ Skupinka mladých výrastkov uprostred dňa pokrikuje na každého, kto sa odváži vojsť do ich rajónu. Väčšina z nich by mala byť v škole, tí starší v práci.
Zabudnite. Sme v Courcouronnes,14-tisícovom mestečku asi 27 kilometrov južne od Paríža. Práve tu sa narodil Omar Ismail Mostefai, jeden z hlavných katov piatkového krviprelievania, ktorý spolu s ďalšími dvoma kupánmi povraždil v parížskom hudobnom klube Bataclan takmer 90 ľudí.
Kus Afriky v Európe
Africké geto sa v Courcouronnes nachádza hneď pri stanici. Pri veľkých panelákoch, ktoré nápadne pripomínajú neslávne známy Pentagón v bratislavskej Vrakuni, bieleho Európana pomaly nestretnete. Mladí ľudia s očividne africkými koreňmi tu hrajú na chodníku futbal. Nacvičujú si hip-hopové kreácie či so slúchadlami na ušiach repujú. Vo francúzštine aj arabčine.
Pomedzi nich sa hrajú malé deti. Na to všetko zdiaľky dozerajú štátni i mestskí policajti, ktorí sú po útokoch z piatka trinásteho v stave plnej pohotovosti. Hliadky vyzbrojené samopalmi chodia okolo stanice a striehnu na každý podozrivého človeka alebo nezvyčajný pohyb.
Courcouronnes je miesto, kde sa stretávajú mnohé národnosti. Väčšina jeho obyvateľov prišla z Maroka či Alžírska. Aj tu sa sprísnila bezpečnosť podobne ako v iných častiach Paríža.
Alžírci a Maročania
Oficiálne má v Courcouronnes len jedna desatina ľudí cudzie štátne občianstvo. Väčšinou sem prišli z Alžírska alebo Maroka. V skutočnosti je však nepôvodného obyvateľstva oveľa viac. Tí mladší sa už totiž narodili vo Francúzsku a majú francúzske občianstvo. Ide o druhú alebo dokonca tretiu generáciu imigrantov. Ako napríklad spomínaný terorista Mostefai, ktorý má alžírske korene a istý čas v Alžírsku aj žil.
V gete žijú takmer výlučne prisťahovalci a ich potomkovia. Tvoria uzavretú komunitu – keď sa ich pokúsite niečo spýtať alebo ich dokonca odfotografovať, začína to byť drsné. Najskôr sa tvária, že nerozumejú otázke, potom začnú niečo na seba po arabsky pokrikovať a ukazovať prstom na vás. Najvyšší čas vypadnúť.
Vyľudnené mesto
Po chvíľke hľadania nachádzam prvého človeka evidentne francúzskeho pôvodu. V neďalekom parčíku, ktorý je spustnutý a zdevastovaný. „Kedysi to bývala živá a slušná štvrť. Dnes sa sem pomaly bojíte vkročiť aj cez deň, nieto ešte v noci,“ hovorí mi Pascale Oudryová a ukazuje prstom na moderné budovy, ktoré susedia s getom. „Vidíte tie stavby? Sú to biznis centrá, v ktorých mali kancelárie veľké francúzske aj zahraničné firmy. Dnes sú úplne prázdne. Nikto tu nechce byť,“ hovorí.
Pascale priznáva, že dôvodom je zlá bezpečnostná situácia, ale aj dosahy ekonomickej krízy. „Násilnosti a nepokoje boli i u nás. Takto je to všade na predmestiach. A teraz je situácia ešte horšia. Bojíme sa toho, čo príde. Najmä po tom, ako sa ukázalo, že jeden z tých vrahov je práve odtiaľto.“
Jej obavy sú namieste. Kúsok od geta sa nachádza mešita spojená s islamským centrom, ktorá je rovnako ako ostatné mešity na periférii Paríža pod drobnohľadom francúzskych úradov. Preverujú, či sa práve tu neradikalizujú mladí nezamestnaní moslimovia, ktorí by sa mohli pripojiť k džihádu a odísť bojovať do Sýrie v radoch Islamského štátu. Či dokonca ešte horšie, v mene islamu zabíjať priamo vo Francúzsku alebo inde v Európe.
Moslimovia na univerzite
Courcouronnes, ktoré ešte na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia malo necelých dvesto obyvateľov, je súčasťou dvojmestia s mestom Évry. Obe časti od seba oddeľuje železničná trať spájajúca Paríž s mestečkom Rambouillet. Hoci je vo vyše 50-tisícovom Évry podiel cudzincov ešte vyšší než u problémových susedov v Courcouronnes, ocitnete sa akoby v inom svete. Po nejakom gete ani náznak. Moderné nákupné centrá, univerzita zameraná na vedecké odbory, viacero vedeckých pracovísk či niekoľkoposchodové múzeá.
Mestu dominuje vynovené námestie s fontánou a pôsobivá moderná budova kresťanského kostola. Vnútri stretnete takmer výlučne veriacich s čiernou farbou pleti, ktorí majú pôvod v subsaharskej Afrike.
Prirodzene, nie každý prisťahovalec je v tomto dvojmestí nezamestnaný či problémový. Mnoho mladých ľudí arabského alebo afrického pôvodu nájdete na univerzite alebo vo výskumných centrách. Jednou z nich je aj mladá moslimka so šatkou na hlave. „Ak hľadáte mešitu, tu v Évry žiadna nie je. Moslimovia odtiaľto chodia do mešity v Courcouronnes,“ ochotne mi vysvetľuje. Odmieta pritom, že by v meste mala akékoľvek problémy, či už kvôli svojmu pôvodu, alebo neprispôsobivým prisťahovalcom.
Geto všade naokolo
Podobných lokalít, ako je Courcouronnes a Évry, nájdete v okolí Paríža hneď niekoľko. Zhruba 23 kilometrov juhozápadne od metropoly leží 30-tisícové mestečko Trappes. Práve tu pred dvoma rokmi vzbĺkli ťažké násilnosti, ktoré vyvolalo pokutovanie moslimky za to, že mala tvár zahalenú šatkou. Stovky moslimov vtedy zaútočili na policajnú stanicu. Horeli autá, obchody aj budovy.
Do Trappes sa dostanete z Paríža prímestskou železničnou dopravou. Prechádzate cez príjemné mestečká, zbadáte napríklad slávny zámok francúzskych kráľov Versailles s jeho malebnými parkami a riečkami. Keď sa blížite k Trappes, vo vlaku zostanú už len prisťahovalci. Pôvodného Francúza takmer neuvidíte.
Rovnako ako v Courcouronnes, aj tu mladí Arabi a Afričania či ich potomkovia postávajú pred stanicou. Hlúčiky nahlas debatujú pred staničnými bufetmi a obzerajú si každého, kto vystúpi z vlaku a je na prvý pohľad cudzí.
Žiadne ohrozenie tu napriek tomu necítim. Je poludnie a v okolí hliadkujú policajti. „Po nepokojoch spred dvoch rokov sa to tu naozaj zlepšilo. Polícia zvýšila svoju činnosť, nie je to tu nebezpečné. Cez deň, keď chodím do školy, ani v noci,“ tvrdí mladá francúzska študentka Marjorie.
Podobné paneláky plné imigrantov ako v Courcouronnes tu nenájdete. „Hľadáte geto? Geto je tu všade naokolo,“ hovorí Luc a ukáže na skupinky prisťahovalcov. A naozaj, po celom Trappes majú prisťahovalci svoje obchody, holičstvá, kaviarne či mäsiarstva, kde vám predajú originálne halal mäso zo zvierat zabitých podľa moslimských tradícií. Za pár eur tu dostanete napríklad údenú jahňaciu hlavu, obľúbenú pochúťku moslimov. S úsmevom vás tam obslúži mladý moslim bez ohľadu na to, či ste Európan alebo prisťahovalec. Ochotne vám poradí, ako sa kúpené mäso dá najlepšie pripraviť.
Prisťahovalci v politike
Mnohí imigranti si tu našli aj serióznejšiu a dobre platenú prácu. Dokonca majú ambíciu vstúpiť do politiky. Ako Mohamed Tamech, ktorý sa narodil v Senegale. Pracuje v Dome komunistov, ktorý je v Trappes hneď pri radnici. „Samozrejme, aj tu je veľa prisťahovalcov, s ktorými sú problémy. Sú nezamestnaní, žijú zo sociálnych dávok. Z času na čas dôjde k nepokojom, ako pred dvoma rokmi. Ale úrady sa im snažia zlepšiť život,“ hovorí Mohamed a vysvetľuje mi, že na druhej strane mesta oproti stanici nájdem stredisko, tzv. foyer, kde takýmto ľuďom pomáhajú sociálni pracovníci.
Po krátkom hľadaní nachádzam budovu Komunálneho centra sociálnej akcie v Trappes. Práve tu žijú prisťahovalci, ktorí majú problém začleniť sa do francúzskej spoločnosti. „Momentálne tu máme 300 ľudí. Nie sú s nimi žiadne problémy,“ hovorí mi zamestnankyňa centra Sophie, ktorá však odmieta prezradiť, či ide väčšinou o migrantov alebo ich potomkov. „Vôbec nerozlišujeme medzi Francúzmi a cudzincami. Pomáhame tým, ktorí to potrebujú,“ dodáva Sophie a slušne ma vykáže von z areálu.