Spojeneckí vojaci za sebou v Nemecku po druhej svetovej vojne nechali oveľa viac nemanželských detí, než sa doteraz predpokladalo. Väčšina z nich sú potomkovia sovietskych vojakov, ktorí tamojšie ženy v mnohých prípadoch znásilnili, zistila nemecká historička Silke Sutjakowová s kolegom Rainerom Griesom.
Keď sa po druhej svetovej vojne Nemecko rozdelilo na štyri okupačné zóny (americkú, britskú, francúzsku a sovietsku), stali sa nemecké ženy pre mnohých "osloboditeľov" vojnovou korisťou, píšu historici vo svojej novej knihe nazvanej "Pankharti - nemecké deti okupácie po roku 1945 ".
"V období 1945 až 1955 sme došli k približne 400 tisícom detí. Najmenej 300 tisíc bábätiek malo za otcov sovietskych vojakov, "hovorí Gries. To je omnoho viac, než predstavovali doterajšie odhady. Napríklad Maria Höhnová vo svojej knihe z roku 2002 napočítala len 66-tisíc detí.
Autori novej monografie však svoje odhady považujú za triezve. "Skutočné čísla môžu byť samozrejme vyššie, nesnažíme sa nimi získať pozornosť. Počítali sme konzervatívne a opatrne. Okrem iného sme sa opierali o výpočty demografov, "povedala Silke Sutjakowová listu Süddeutsche Zeitung.
"Sovietske" deti odmietali aj presvedčení komunisti
Už názov knihy upozorňuje na spoločenskú stigmu, s ktorým po vojne deti spojeneckých vojakov museli žiť. "Spoločnosť ich odmietala a diskriminovala, deti a ich matky to mali veľmi ťažké. Začalo to už v tehotenstve. Mnoho znásilnených si želalo potrat a žiadali oň na zdravotníckych úradoch, "dodáva Gries.
Deti boli v krajine doteraz poznačenej nacistickou ideológiou častým terčom rasistických útokov. "Jedna rodina v sovietskej zóne bola silne komunisticky orientovaná a veľmi otvorená voči Červenej armáde. Keď však dcéra otehotnela s jedným "Rusákom", úplne ju zavrhli, "rozpráva Sutjakowová.
Žiaduce neboli ani deti západných vojakov. Miestny výbor pre verejné blaho v Mannheime napríklad začiatkom roku 1946 plánoval potomkov amerických vojakov po prechodnej dobe v sirotinci vyviezť do USA.
K deťom sa prihlásilo len Francúzsko
Zhruba 70% žien si svoje deti nechalo a prijali ich aj ich príbuzní. "Je to obdivuhodné, pretože ku spoločenskej stigme sa pridala všadeprítomná povojnová núdza. Zem bola zničená, jedlo bolo na prídel a mnohí ľudia prišli o všetko," dodáva Gries.
Matky navyše nedostávali žiadne peňažné príspevky od štátu a museli sa o seba postarať samy. Keď žiadali o pomoc povojnového prezidenta Wilhelma Piecka, úrady im len naznačili, nech si nájdu prácu, konštatuje historik.
O deti sa nezaujímali ani štáty, z ktorých pochádzali ich otcovia. Výnimkou bola iba Francúzsko, ktoré potomkov svojich vojakov automaticky považovalo za svojich občanov. Zhruba 1 500 detí bolo odovzdaných do Francúzska na adopciu.
Sedemdesiatnici svojich rodičov stále hľadajú
Z potomkov spojeneckých vojakov sú teraz už sedemdesiatnici. Napriek tomu sa mnohí z nich stále snažia zistiť, kto bol ich otcom, v čom im pomáhajú aj špecializované webové stránky ako napríklad GI trace.org.
Hľadanie je však veľmi ťažké, vysvetľuje historička. Vojaci po vojne zakladali vo svojich krajinách vlastné rodiny a často ani nevedeli, že majú ratolesti aj v Nemecku. Ich nemecké partnerky na nich navyše s odstupom času mali len hmlisté spomienky, a svojim potomkom boli schopné sotva oznámiť meno ich otca.
Je však ťažké sa zmieriť s tým, že človek nevie, kto je. "Stále sa necítia úplní. Chcú dohľadať celú svoju rodinu a konečne tak nájsť pokoj, "povedala stanici Deutsche Welle.