Calvin Coolidge (1872—1933; v úrade 1923—1929) stál na čele Spojených štátov amerických počas „zlatých 20. rokov“ (Golden alebo Roaring Twenties), čiže v časoch dovtedy nepredstaviteľnej hospodárskej prosperity a mimoriadneho rastu životnej úrovne veľkej časti obyvateľov krajiny. Okrem toho úrad opustil ešte pred vypuknutím Veľkej hospodárskej krízy (Great Depression), čím sa naplnili mnohé predpoklady na to, aby sa naňho spomínalo len v dobrom. Skutočnosť je ale zložitejšia. Coolidgeova introvertná povaha, zdanlivá pasivita pri vykonávaní funkcie a — až na niekoľko výnimiek — faktická neexistencia zahraničnej politiky spôsobili, že jeho vláda sa podceňuje. Ak k tomu prirátame nedostatok inšpirujúcej štátnickej vízie, pomenovali sme väčšinu dôvodov, prečo sa jedným zo skutočne veľkých amerických prezidentov nestal.

Guvernér štátu Massachusetts a viceprezident

John Calvin Coolidge jr., ako znelo celé meno budúceho prezidenta, sa narodil v meste Plymouth Notch vo Vermonte v Novom Anglicku 4. júna 1872 a napriek fascinujúcej politickej kariére, ktorú urobil, zostal svojmu kraju a pôvodu syna z farmárskej rodiny až do smrti verný. Coolidgeova rodina bola vo Vermonte dosť vážená, prví z jeho predkov tu žili už v 30. rokoch 17. storočia. Po štúdiách na Amherst Coolege sa Coolidge venoval právnickému povolaniu v Northamptone v Massachusetts, oženil sa so vzdelanou a kultivovanou Grace Annou Goodhueovou a mal s ňou dvoch synov. Smrť mladšieho Calvina jr. na otravu krvi v roku 1924 ho poznamenala na celý život a významne prispela k jeho čiastočne už vrodenej — a pre politikov netypickej — plachosti.

Coolidgeova politická kariéra bola od začiatkov spojená s Republikánskou stranou. Mladý právnik dal o sebe prvý raz vedieť, keď bol zvolený do northamptonskej mestskej rady a potom pokračoval v pomalom vzostupe, až sa stal zástupcom guvernéra (1916—1919) a neskôr aj guvernérom štátu Massachusetts (1919—1921). O jeho rešpekte a vplyve u miestnych republikánov svedčilo napríklad to, že pri voľbe straníckeho kandidáta na guvernéra nemal protikandidáta. Nič na tom nezmenil fakt, že v prvých voľbách v roku 1918 zvíťazil iba veľmi tesne, hoci demokrat Richard H. Long nepatril medzi silných protivníkov. Druhé víťazstvo v roku 1919 však bolo také presvedčivé, že Coolidgeovi umožnilo uvažovať o celoštátnej politickej kariére.

Keď bol na dramatickom republikánskom straníckom zjazde v roku 1920 nakoniec kandidátom do jesenných prezidentských volieb po mnohých ťažkostiach zvolený Warren Gamaliel Harding, ktorý neskôr v novembri s prehľadom zvíťazil, vybrali delegáti rovnako prekvapivo i jeho budúceho viceprezidenta — Calvina Coolidgea. V úrade, ktorý budúci viceprezident a neskôr prezident Lyndon Bainse Johnson označil za „najzbytočnejší na svete“ sa Coolidge nijako výrazne nevyznamenal: Vďaka svojej solídnosti a umiernenému vystupovaniu si ale získal určitý rešpekt a úctu. Potom čo Harding v roku 1923 nečakane zomrel, Tichý Cal (Silent Cal), ako znela jeho prezývka, sa zo dňa na deň stal hlavou štátu.

„Tichý prezident“

Hoci aj ako prezident pôsobil relatívne nenápadne, Coolidgeovi sa v tichosti, čiže pre neho príznačne, podarilo vyriešiť niekoľko zložitých problémov. V prvom rade sa dokázal dištancovať od „zločinov a pokleskov“ bývalej hlavy štátu bez toho, aby sa kriticky vyjadril na jeho adresu, a súčasne si dokázal iba minimálne znepriateliť väčšinu straníckych špičiek, ktoré k nemu boli spočiatku dosť nedôverčivé. Okrem toho si na svoju stranu získal i nemalú časť vplyvnej tlače, a to aj preto, lebo na rozdiel od plachosti, ktorú prejavoval v súkromí a pri vystupovaní tvárou v tvár, bol celkom zdatným rečníkom na verejnosti. Neuškodila mu ani minimálna aktivita na poli zahraničnej politiky, kde pokračoval v Hardingovom izolacionizme (najmä proti Európe) a kde bol najvýznamnejšou akciou jeho vlády tzv. Dawesov plán na hospodársku resuscitáciu Nemecka (1924) zničeného prvou svetovou vojnou a hyperinfláciou z prvej polovice 20. rokov.

Vrchol americkej prosperity

Voľby v roku 1924, v ktorých demokrati voči Coolidgeovi, nevýraznému, skromnému a tichému vidiečanovi z Vermontu, postavili newyorského svetáka — wallstreetskeho právnika Johna Williama Davisa, nie po prvý raz ukázali, že brilantný intelekt nemusí byť vôbec zárukou úspechu. Tichý Cal, ktorého si Američania začali spájať s nástupom nebývalej prosperity a vážiť si ho, vyhral zničujúcim spôsobom, keď získal takmer dvojnásobok hlasov ako Davis, ktorému uškodila okrem iného aj skutočnosť, že mu časť hlasov odobral bývalý republikán, vtedy kandidát Pokrokovej strany Robert Marion La Follette sr. (Coolidge získal 54 % hlasov, 35 štátov a 382 voliteľov, Davis 28,8 % hlasov, 12 štátov a 136 voliteľov a La Follette 16,6 % hlasov, jeden štát a 13 voliteľov).

Počas Coolidgeovho fakticky druhého, tentoraz už úplného, obdobia v Bielom dome roky Roaring Twenties vyvrcholili. Prezident osobne pre to až toľko neurobil. Domácu politiku, najmä hospodársku, takpovediac, zveril celú do rúk ministra financií Andrewa Mellona a ministra obchodu (a budúceho prezidenta) Herberta Hoovera, o zahraničnú politiku sa takmer vôbec nezaujímal. Súčasne ale dokázal nastaviť, podobne ako neskôr Ronald Reagan či George Bush mladší, jasné mantinely, jasný smer, ktorým sa jeho administratíva uberala.

V politike zastával tradičné konzervatívne postoje, z čoho vyplynula aj razantná zmena pomerov a atmosféry v Bielom dome: hardingovský „hráčsky brloh“ sa rýchlo zmenil na štandardné, takpovediac, noblesné sídlo hlavy štátu. V ekonomickej oblasti bol rozhodným, takmer fanatickým stúpencom trhového hospodárstva (slobodného trhu), veril v inšpiratívneho ducha a tvorivú silu amerických podnikateľov i v „americký sen“. Jeho hrdinami boli muži ako Henry Ford, jeden z priekopníkov amerického aj svetového automobilového priemyslu a tvorca bez preháňania geniálnej fordky T. Okrem toho bol nekompromisným zástancom znižovania daní (o čom svedčili zákony z rokov 1926 a 1928), keďže to pokladal za najlepší možný stimul súkromného podnikania a všeobecného rozvoja spoločnosti. Na zákonodarnú aktivitu až na niekoľko výnimiek (pozri vyššie uvedené daňové zákonodarstvo) viac-menej rezignoval, pretože nemal povahu, ráznosť ani chuť pri každom návrhu absolvovať zložité a zdĺhavé rokovania s kongresmanmi.

Hoci ním veľká časť nafúkaných intelektuálnych, najmä (avšak nie výlučne) demokratických elít (podobne ako neskôr Richardom Nixonom, Ronaldom Reaganom, Georgeom Bushom mladším a dnes Donaldom Trumpom) pohŕdala, bol Calvin Coolidge schopný maximálne racionálne uvažovať, rovnako ako bol schopný robiť, ak to bolo potrebné, dôležité rozhodnutia. Dôkazom toho bolo jeho oznámenie zo začiatku augusta 1927, keď prekvapeným Američanom oznámil, že už sa nebude uchádzať o ďalšie funkčné obdobie v Bielom dome, hoci by voľby s veľkou pravdepodobnosťou bez problémov vyhral. Akokoľvek to niektorí z jeho najbližšieho okolia vysvetľovali primárne rastúcou melanchóliou vyplývajúcou zo straty milovaného syna, oveľa bližšie k pravde boli tí, ktorí tvrdili, že si prezident veľmi dobre uvedomoval, že všetky zlaté časy sa raz skončia a že nemusí nutne čeliť tomu, aby ho pokladali za hrobára vlastného úspechu. O tom ostatne svedčil aj jeho údajný výrok, že „je celkom dobré odísť, keď vás ľudia ešte chcú“.

Coolidgeov odkaz

Ani opatrný Coolidge prirodzene netušil, aká veľká katastrofa Spojené štáty americké a vlastne celý svet v najbližších rokoch čaká, hoci tzv. Veľká hospodárska kríza (Great Depression) bola v čase jeho odchodu z Washingtonu, čiže v marci 1929, už predo dvermi. Netušil to koniec-koncov ani jeho nástupca v prezidentskom úrade Herbert Clark Hoover, ktorého inauguračný prejav patril iróniou osudu k najoptimistickejším v celých moderných amerických dejinách.

Mnoho kritikov, najmä ľavicových, nenechalo a nenecháva na Coolidgeovi jednu nitku suchú. Jeho neochvejná viera v kapitalizmus, v silu súkromného podnikania, v slobodu jednotlivca, v „malý štát“ a pre z toho vyplývajúcu politiku bola pre nich a dodnes je „neprijateľná“. Podľa skratkovitého uvažovania mnohých z nich navyše práve ona viedla k budúcej kríze. Pikantné je, že ľavicoví ekonómovia, historici, novinári i politici, ktorí Coolidgeovu vládu posmešne nazývali Do-Little-Government, teda „vláda, ktorá toho urobila trestuhodne málo“, kritizovali úplne rovnako aj vládu republikána Hoovera, ktorú pre zmenu označovali ako Do-Much-Government, t. j. ako „vláda, ktorá toho (zlého, ako inak) urobila až príliš mnoho“. A vyberte si!

Pravicoví historici, naopak, často tvrdia, že ak by nebola Great Depression, patril by Calvin Coolidge medzi najväčších amerických prezidentov minulého storočia. Ani to najskôr nie je pravda. K veľkým štátnikom totiž okrem dobrej či vynikajúcej správy vecí verejných patrí aj isté vizionárstvo, túžba a schopnosť ísť za svojím snom v zmysle odhodlania zmeniť veci k lepšiemu, nie „iba“ odhodlania zachovať akokoľvek dobrý súčasný stav. A práve presvedčivá, zrozumiteľne sformulovaná vízia chýbala, okrem ničivých dôsledkov Veľkej hospodárskej krízy, ktorej tieň spätne padol i na jeho úspešnú vládu, Calvinovi Coolidgeovi k tomu, aby medzi americkými prezidentmi patril medzi tých skutočne „veľkých“.

HN

​