V januári minulého roka sa na verejnosť dostali fotografie tisícov väzňov, ktorí zomreli po mučení vo väzniciach režimu Bašára Asada. Za únikom snímok stál fotograf, ktorý si necháva hovoriť Caesar. Po rokoch mlčania sa teraz rozhodol prehovoriť a reportérom servera The Guardian opísal prácu pre Asada. Teraz je utečencom v Európe.
Pred vojnou Caesar pracoval ako policajný fotograf. Dokumentoval miesta činu násilných zločinov, ale aj nehody či požiare domov. Pochopiteľne fotografoval tiež mŕtvych. Situácia sa zmenila v apríli 2011, kedy v provincii Dar'á prepukli veľké demonštrácie proti vláde Bašára Asada. Caesar dorazil na miesto, kde armáda tvrdo potlačila jeden z protestov.
"Policajti hovorili, že tí mŕtvi ľudia boli teroristi. Jednalo sa však len o demonštrantov," opisuje. Telá armáda zhromaždila vo Vojenskej nemocnici Tišrín. Z obyčajných policajných fotografov sa vtedy stali muži, ktorí na príkaz sýrskych tajných služieb dokumentovali obete brutálnych praktík režimu. Podľa serveru CNN mohla fotodokumentácia slúžiť ako prípadný dôkaz o smrti príbuzných pre pozostalých rodiny, píše portál iDNES.cz.
Sprvu sa patológovia snažili všetkých mŕtvych identifikovať. Na každú mŕtvolu pridávali ceduľky s menami. "Po pár týždňoch alebo mesiacoch to však boli už len čísla," spomína Caesar. Na jeho prácu vždy dohliadal jeden z patológov. Nikdy na neho nesmel prehovoriť a klásť mu akékoľvek otázky. "Vyfotografujte tieto telá. Od čísla jedna do položky tridsať. Potom bežte preč," prikazovali fotografom. Tí museli kvôli dokumentácii zaobstarať sériu snímok vrátane detailov tváre, hrude a končatín.
Fotografom bolo podľa Caesara hneď jasné, že medzi mŕtvolami boli aj tisíce umučených väzňov, píše server The Guardian. "Pred protestami režim mučil väzňov kvôli tomu, aby z nich dostal informácie. Teraz mučili s cieľom zabiť. Väzni na sebe mali stopy po pálení sviečkami. Niektorí mali hlboké rezné rany, vydlabané oči, vymlátené zuby. Na ich telách ste mohli vidieť stopy po bičovaní káblom. Rany boli plné hnisu, ako keby ich dlho neliečili. Inokedy potom bola tela celé od krvi a bolo jasné, že väzni zomreli len nedávno," opisuje Caesar.
Vynášanie tajných materiálov
Každodenný pohľad na zohavené telá postupom času začal ničiť Caesarovu psychiku. "Musel som si brať prestávky, aby som prestal plakať. Šiel som preč a umyl si tvár. Ani doma sa mi neviedlo dobre. Zmenil som sa. Obyčajne som veľmi pokojný, vtedy som sa však nechal ľahko vytočiť - rodičmi, bratmi i sestrami. Už som to nemohol ďalej vystáť. Rozhodol som sa, že sa so všetkým zverím Samimu," spomína.
So Samim, stavebným inžinierom, boli dlhoroční priatelia. Poznali sa cez dvadsať rokov a dokázali spolu hovoriť o všetkom. Tvárou v tvár občianskej vojne sa však o niektorých témach nehovorilo. Tabu bola najmä kritika režimu. Caesar Samimu povedal o zverstvách, ktorá každý deň dokumentoval. Sami ho presvedčil, nech v práci pokračuje. Podľa neho mohol podať unikátne svedectvo o tom, čoho je Asadov režim schopný.
Mučenie väzňov dosiahlo nových rozmerov v roku 2012. Fotografi pracovali na smeny. Aj napriek tomu nestíhali dokumentovať tisíce mŕtvych. "Velitelia na nás kričali, prečo sme ešte nedokončili našu prácu. Telá sa vŕšia, makajte - hulákali na nás," zveril sa Caesar. Márnice už nedokázali pojať všetky telá. Polícia a vojaci ich preto skladovali v garážach v damaskej štvrti Mezzeh. Teplo urobilo svoje a mŕtvol sa po pár dňoch nechceli dotýkať ani vojaci. Hodovali na nich vtáky aj červy. "Ten zápach ... nemohli sme sa ho zbaviť. Šaleli sme z neho," popísal Caesar.
Je nažive. Mám ho vyfotiť?
Niekoľkokrát za týždeň Caesar vo svojej kancelárii nahral na USB disk všetky fotografie a tajne ich prepašoval Samimu. "Vždy som mal strach, že na to niekto príde. Cestou som musel prejsť cez štyri vojenské kontroly," opisuje dramatické chvíle. Ak by ho vojaci zadržali a našli u neho tajné materiály, skončil by v cele a dosť možno by zomrel po drastickom výsluchu.
Caesar zažil počas rokov v službách polície scény ako vystrihnuté z filmových hororov. Spoločne s ďalším fotografom zhotovovali snímky mŕtvol v nemocnici v Mezzehu. Keď sa jeho kolega chystal zaobstarať ďalšie záber, skamenel. Mal dojem, že jeden z nebožtíkov stále dýcha. "Mám ho vyfotiť? Je totiž stále nažive," spýtal sa prihliadajúceho vojaka.
Ten na miesto privolal patológa. "Čo tým myslíte, že je stále nažive? Čo mám teraz ako robiť? To zmení všetky počty!" Hneval sa patológ. "Nerobte si s tým hlavu," povedal mu vojak. "Bežte si dať šálku čaju a až sa vrátite, bude to vybavené," dodal.
Rutina a útek
"Sprvu sme z toho všetkého boli znechutení. Len ťažko som do seba nasúkal nejaké jedlo za tri štyri dni. Potom sa z toho stala rutina. Bola to jediná možnosť, ako fungovať. Čo iného sme mohli robiť? Keď by sme nechali prejaviť naše city, mohli nás zatknúť a umučiť k smrti. Tiež sme sa báli o naše rodiny," vysvetľuje Caesar.
Sýrske bezpečnostné zložky sa podľa neho správali nezodpovedne. "Nevedeli si ani predstaviť, že by sa raz mohli zodpovedať zo všetkého, čo urobili. Vedia, že režim je silný. Netušili tiež, že sa všetky tieto fotky dostanú na verejnosť," opisuje Caesar.
Fotografie vynášal až do sklonku roku 2013. Potom sa rozhodol ujsť zo Sýrie. Autenticitu 55 tisíc snímok na začiatku roku 2014 potvrdil tím medzinárodných expertov. Caesar je stále na úteku. Podľa serveru The Guardian je jedným zo státisícov utečencov, ktorí v Európe hľadajú lepší život.